zelená rusalka

Miznú a my už často nemáme možnosť vysloviť ich nahlas.

Mám niekedy chuť rozsvietiť mu červenú, alebo ho len tak chytiť za nohu a nepustiť.

Túžba je neutíchajúci pocit žiadosti. Žiadosti dotknúť sa čohosi, čo môže byť celkom na dosah no i vzdialené stovky svetelných rokov.

Pýtam sa sama seba.

Alebo o tom, ako otváranie sa niekomu chápem ja.

Určite ho dobre poznáte. Zjaví sa z čista jasna a nedá sa s ním nič urobiť. Nedá sa odohnať, ani ignorovať. Chytí sa a nepustí, pokiaľ na jeho odchod nenadíde ten správny čas.

Nemám rada ak niekto používa zdrobneliny. Akosi sú mi tieto slová proti srsti. Presne tak, ako nadbytočná dekoratívnosť v čomkoľvek.

Včera ktosi chcel, aby som dnes napísala niečo o ostychu a o hanbe. Inťo?

Zriedka pociťujem skutočný smútok, zato pocit nostalgie si niekedy až románovo vychutnávam.

Pociťujeme ju hlboko vo svojom vnútri. Je stavom našej mysle.

Ako ľahučkým závojom dokážeme snami zastrieť všednosť dní

Je krehulinká a predsa vraj umiera posledná

Niektorí sa jej boja, niektorým je ľahostajná, pre niekoho je len prechodom kamsi ďalej.

Celý život žijeme v očakávaní toho, čo príde.

Sloboda. Dostávame jej do vienka každý rovným dielom a predsa sme často neslobodní. Cítime sa slobodní a pritom sme manipulovaní a konáme podľa vzorov a predstáv iných

Zraňuje. Nikto nie je imúnny voči bolesti z nej a napriek tomu láka a vťahuje do svojich osídel.

Bolíš ma a ja bolím Teba.

Zatváram oči a vybavujem si spomienky, ktoré voňajú. Nie je ich málo.

Sú vždy vinní obaja? Alebo o tom, že lono môže byť nie len padlé, ale i nedobrovoľne sa poddávajúce.