zelená rusalka

A keďže sú to slovká pekné, tak sem o nich napíšem aspoň kratulinké pojednanie.
Sú to slová, ktoré sa mi páčia a zároveň je možné ich použiť na označenie stavu mysle, ktorý mi nie je ani 
trocha sympatický. 

 Takže kedy mi príde ostych prirodzený, dokonca až milý? 
Keď je prejavom „nevinnosti“ a je napríklad sprevádzaný rumencom, či trasúcimi kolenami, zajakávaním, 
alebo len stíšením hlasu a klopením očí. Toto je prejav ostychu, či hanby čoraz zriedkavejší. 
Hodí sa mi k nemu jeho synonymum cudnota, či cudnosť.  
Je vonkajším prejavom vnútorného postoja nemožnosti prekročiť istú hranicu. 
Potom je tu hanba detská. Tiež milá a nevinná. Spojená však s tým, že sme istú hranicu nepovoleného, či 
zakazovaného prekročili. Hanbíme sa, lebo zjeme bratovu čokoládu, pretože si pri hre cvrkneme do 
nohavičiek, pretože v škole dostaneme prasiatko miesto včeličky. A mohla by som pokračovať.

 
Nerada mám dve podoby studu.
Tým jedným je prudéria, prudérnosť.  Stud, ktorým predstierame, že nemáme chuť na to či ono, hoci nám 
celé vnútro neprahne po inom. Stud, pod rúško ktorého sa snažíme ukryť svoje túžby a sny. Aby sme 
zostali navonok cnostní. Nepoškvrnení vlastnými myšlienkami. 
Tá druhá podoba studu je hanblivosťou, ktorá má korene kdesi v našej výchove, v našich vlastných 
obmedzeniach. Nevezmem si druhý koláč, keď mi ponúkajú, hoci bol taký dobrý a miesta mám dostatok. 
Veď to sa nepatrí. Neprijmem pozvanie na koncert, pretože čo keby čakali, že pozvem aj ja ich. 
Nedám si pivo, hoci mi na neho tečú sliny, pretože dámy pijú čosi vznešenejšie. 

Nemám ich rada. Tieto dve podoby studu. Hoci priznávam, že niekedy etiketa pritlačí aj na mňa. 
Ale nechám sa ňou pritláčať len veľmi, veľmi zriedka.

Radšej sa poriadne zaostýcham z niečoho, čo stojí za ostych.