zelená rusalka

vlastniť pivné kúpele :)
A do partnerky vkladám..ehm,dúfam som to správne napísal,nádej,že si ma raz za muža vezme ;)
Inak,už som spomenul,že dobre Ti to píše ?

že budem pravidelnou návštevníčkou Tvojich pivných kúpeľov :-)))
A vďaka, nie len za nádej v ne :-))

ako dokazes napisat tolko riadkov v podstate "o nicom".. a este k tomu celkom putavo:))

neviem, či mi má lichotiť, že píšem v podstate "o ničom" :-))
Som rada, že napriek tomu, je moje čítanie pre Teba pútavé :-)
To sa vlastne len tak sama zamýšľam... nad životom... nad svojimi pocitmi... nad pocitmi iných...

..ten text mi nic nedal, nic nevzal.. nic vo mne nevzbudil... ale napriek tomu som si ho precital do konca.. netusim preco (a to je podla mna to uchvatne:)

..ano..bol to v kompliment:)

sú to len ľahučké myšlienky - nič, čo by dokázalo dať, či vziať... ale ak si predsa dočítal do konca, znamená to, že po nich v Tebe ostane aspoň stopa krehkého dotyku... :-)

zaujima ma to.. :)

Vzletne sa dá rozprávať o i veciach celkom bežných, akými je napríklad dobrá zmrzlina, či Teidem toľko skloňovaná orosená desina. "Vzletne" zvyčajne rozprávam, keď sa jedná o abstraktné pojmy, abstraktné slová (láska, nádej, smrť, teplo, radosť... a pod.). "vletne sa dá rozprávať o umení, knihách, básňach, obrazoch, či hudbe...
Poobede čakám opravára. bude mi opravovať čerpadlo. Neviem, o čom by som vzletne s ním? :-)))
Myslím, že v bežnej, každodennje komunikácii sa "vzletnosť" reči obajvuje len smerok k najbližším. Alebo na miestach k tomu určeným...

tak teda s opravarmi sa da o comkolvek.. teda aspon vo filmoch s hviezdickou tomu tak byva:)

Rozosmial si ma...ale v tých filmoch s hviezdikou to už asi nebude o vzletnosti :-)))

..alebo sa tak aspon tvaria:)

Nepozerám filmy s hviezdičkou :-((

filmy s hviezdickou su vyborna vec.. samozrejem netreba to prehanat (a brat ich za predlohu pre svoj sexualny zivot), ale na odreagovanie su fajn:)

a čo fantázia? Vlastná? Každému prirodzená? Nie je lepším pomocníkom pre spestrenie nášho intímneho života? Neokliešťujú pravé takéto filmy našu fantáziu? Náš vzlet?
Tým, že sa snažíme napodobňovať, nestrácame prirodzenosť?

fantazia je fajn a je potrebna (bez nej to akosi nejde - sak ako inak by sme si predstavili, ze je to chrbat a zadok nicol kidman alebo inej:))
..ale aj fantazia je len "covek".. obcas potrebuje vypnut... a filmy s hviezdickou su prave pre tento pripad. Je to nieco ako pivko pri posedeni s priatelmi (dokazem sa bavit aj bez neho.. ale obcas neuskodi:) ....nieco ako doplnok vyzivy pri sporte, kava, ked sme ospali........

..netreba ich zneuzivat.. ale vyuzivat (inac sa to moze otocit proti nam - prave spominanou stratou vlastnej fantazie:)

..naporobnovanie je nam prirodzene.. dieta sa uci chodit, lebo vidi chodit dospelych.. zvierata sa ucia napodobnovanim.... (a co sa tyka sexu.. obcas sa aj my menime na zvierata, zvieratka...adt.. rrrrrrrr:)

Ale nesúhlasím, že je nám prirodzené napodobovanie. Správať sa vzorovo, je to, čo sa učíme, čo získavame...

co pri tom sexe vlastne napodobnujeme?? dnu a von - dnu a von - clovek by aj chcel byt originalny... ale tu moc nema na vyber:)

Napísala som už článoček s názvom "O sexe som ešte nepísala". Myslím, že to budem musieť napraviť :-)))

som sa len chcel spravat vzorovo:(

JA vas vzor..

:-)))

tak nádej vravíš?!?.....hmmm...mne sa občas zdá, že posledný z rodu nádejných je zázrak..lebo aj pri ňom dúfame, čiže sa nádejame,..že sa stane a všetko, čo nám robí husiu kožu, či bledosť tváre...že sa odvráti od nás,alebo sa obráti v lepšie:))

tak zisťujem, že čím menej veľkých túžob mám, tým väčšia je moja nádej prežitia.. čím menej sa zaťažujem matériou, tým krajší deň zažívam...verím a dúfam...ale sú to čoraz kratšie a menšie priania..stačí keď sa ráno zdravá znovu prebudím a moja nádej, že ešte tento deň neskončil... je splnená:)))))))))
prajem Ti veľa nesmrteľných nádejí ...

Čo si predstavuješ pod tým slovom? Pod slovom zázrak?

A písala som, že nádej saspája s túžbami univerzálnymi... nemateriálnymi. Hoci aj matéria istým spôsobom s našou nádejou súvisí.

A ďakujem za želanie :-))

že príde blesk a všetko sa rozžiari a všetko bude zase O:k:))))))))))))))))) som dobrá...som predsa striga ...
materia?...statky?..to želanie (nádej, túžby) je v mladosti obrovské: byt, auto, veci, darčeky... potom zistíš, že nie je to pravé makové, čo Ťa naplňa ..hlavne, keď Ti pomedzi palce uniká život..umierajú, ochorejú, odídu, ...ani darčeky , ani peniaze, ani nič ich nenahradí...napr. Ak sa niekto milovaní "podeje"..žiadna nádej ani zázrak Ti ho nevráti..preto len dúfam, že neurobím už viac tú istú chybu vo svojom živote:) verím v dnešok, verím v seba:))..do nikoho žiadnu nádej nevkladám...skôr je to želanie?!?!

To sú túžby o "mať". Niektoré z tých univerzernálnych túžob, ktoré kladiem do slova nádej som v článočku vymenovala...
Myslím, že nádej ma stále podstatné miesto v našom živote... Hoci aj tá Tvoja, že Tvoj život neskončí dneškom :-))

A o zázraku, ako ho vnímam ja, asi napíšem :-))

sa teším..aj na Tvoj zázrak:)

..ja som už raz taká, prelietavá,nadhľadová, beznádejná:)))

Ako beznádejná a prelietavá na mňa vôbec nepôsobíš :-)))
Ani trocha...

nie je vne kúsok nádeje..na polepšenie:)))))))))))))))

Načo by nám nejaké polepšenie bolo :-)))

malo byť: "vo mne"...už napoly spím?!?!:)

Nebolo to vôbec ťažké :-))

...veď aj písmenká plávajú v nádeji, že si ich niekto domyslí:))) Pá.

je to jedine co ma drzi pri zivote...

a čo sám život? Neprináša Ti žiadnu radosť?

rusalka

mozno,ale uz je to radost smutkom pretkana

zmenil absolútnu skepsu na mierny optimizmus :-)))))
Naozaj sa teším.
A držím palce, aby tej radosti zo života bolo čím ďalej tým viac... aby sa naplnili nádeje, ktoré si kdesi vo vnútri opatruješ :-)

len som uprimny a nadej sa snad splni, urcite aspon z casti ano a zvysok ...kto vie.
optimizmus je len pohlad na pesimizmus z inej strany

dôležité je, že máš nádej... a že veríš, že sa aspoň čiastočne naplní :-))

prajem dobrú nôcku a nádejám sa, že zajtra bude pekný deň...všeobecne pri nádeji pociťujem pokoj a nič konkrétne si nepredstavujem...ale občas sú aj chvíle, kedy si človek upiera myšlienky na lepšiu budúcnosť, pokoj v diaľke. nemusí ich nutne potrebovať pre to, aby prežil/prežíval...a vôbec to nemusí znamenať beznádej...

áno, je to tak... nádej nám vlieva do duší pokoj.
A aj Tebe dobrú nôcku. A krásny týždeň s detičkami :-)

je vopred dane a iste a moja skutocna nadej...kto vie ale dufam,ze ano...

by sa nádej nemohla spájať aj s hocičím?
už som viackrát predtým jedol, a preto dúfam, že sa mi podarí čo-to zjesť aj dnes alebo niekedy v najbližších dňoch...
visím za malíček v preplnenom autobuse, z ktorého sa nedá vystúpiť, a ide na mňa hnačka. dúfam, že sa dokážem opanovať, kým autobus nedorazí z dúbravky do vrakune...
a tak...
či snáď rozlišuje samotná nádej, čo je pre ňu dostatočne "vznešené"? :-)

v Tvojich príkladoch pociťujem nádej :-))
Nebyť hladný a ...
Tak či tak, si nádej spájame skôr s istým stavom... či už tela, alebo ducha. Nie s vecami.

je nádej totožná s očakávaním? ako sa mení nádej na vieru? je to posun od určitej neistoty k istote? sú obe založené na skúsenosti? čo ich robí rozdielnymi? líši sa nádej od viery podobne, ako sa líši lipnutie od splynutia? keď sa bežne hovorí o viere, ide vždy o vieru, alebo sa niekedy zamieňa s iným pojmom? ako môže niekto vieru stratiť?

a celú kopu podnetov na ďalšie premýšľanie...
Skúsim večer doma... Ale kedy budem spať? :-))

Máš pravdu v tom, že viera je istejšou podobou nádeje... Pre veriaceho človeka sa nádej stáva istotou... práve cez jeho vieru. Verí v jej naplnenie a inštitucionalizovaná viera mu naplnenie nádejí "garantuje" (nádej na vzkriesenie, na nesmrteľnosť, reinkarnáciu a pod).
A keď sa hovorí o viere, nemusí ísť vždy o skutočnú vieru. Že je niekzto veriaci môže o sebe tvrdiť i človek, ktorý vlastne neverí. Len sa cíti príslušníkom komunity veriacich.
A samozrejme, že sa viera dá stratiť... vznikajú pochybnosti... alebo na základe hlbšieho poznania strácame svoju vieru v čosi, veriac v niečo nové, iné... k čomu sme dospeli poznaním.

keď človek stratí vieru, nemôže to byť spôsobené tým, že veril niečomu, čo je mimo neho? proste tomu, čo sa stratiť dá?

Ak človek starí vieru môže to byť spôsobené ťažkými ranami života, ktoré sú v rozpore z jeho vierou... alebo stráca vieru, ak i keď veril, mal isté pochybnosti... alebo jednoducho získa poznatky, ktoré ho vyvedú z omylu jeho viery. Ale všetko, čo som vymenovala je priveľmi subjektívne,ako celá ľudská psychika...
Stretla som sa s prípadom, že žena začala v niečo veriť, lebo v to veril jej priateľ. Neviem, či za tým bolo skutočné presvedčenie, alebo len chvíľkové opojenie myšlienkami, spojenými s jej milým...

...získa poznatky, ktoré ho vyvedú z omylu...
takže existuje aj slepá viera - lipnutie na ideách bez poznania, ktoré by vysvetľovalo, prečo určité skúsenosti oprávňujú veriť práve v dané idey. ktoré by objasňovalo, že oné idey nepostihujú iba časť skutočnosti. viera by teda mala spájať skúsenosti s poznaním, čo ty na to? (poznanie môže byť aj intuitívne, len musí tvoriť dostatočne usporiadaný a zároveň otvorený systém)
no, keďže je tu viacero vecí postavených na hlavu, ženy sú nezriedka zdanlivo nútené osvojiť si (aspoň navonok) presvedčenie svojho partnera, aby s ním mohli ako-tak existovať. napríklad môj otec odjakživa určoval vnútornú i zahraničnú politiku rodiny. keď pobudnem dlhšie s mamou (osobne alebo telefonicky), mama sa začne prejavovať aj svojsky, ale akonáhle ostanú sami dvaja, prispôsobuje sa otcovi a imituje dokonca aj také vzory jeho správania, ktoré sú zamerané proti jej pôvodu. hogo by to možno nazval prechodnou smrťou osobnosti.

Veľa ľudí verí "z tradície", lebo tú istú vieru má celá rodina... bez toho, aby sa nad obsahom svojej viery zamýšľali. Preto je medzi veriacimi toľko farizejstva...a nepochopenia.
Viera by sa určite mala spájať s poznaním, alebo prinajmenšom s poznávaním...
A to, čo píšeš o svojom otcovi, to je asi dosť častý model, preberania viery a názorov v rodinách. Pre mnohých je to dokonca pohodlné, dopracovať sa k istým postojom či viere bez vlastného pričinenia.

a to poznám prinajmenšom jedno náboženstvo, ktoré v záujme šírenia svojich mémov káže, že muž si môže vziať aj inoverku, ak sa decká budú vychovávať dľa jeho vierovyznania. žena sa nemôže oženiť s inovercom, lebo by mu mohla podľahnúť. čo jednak znamená, že muž je "lepší ukazovateľ duchovnej cesty" (inými slovami: vie pohotovejšie rozdávať facky a podobné radosti), a druhak, že deti sa k viere nedopracujú; ony sú k nej vychovávené :-)))

Presne. K viere by mal človek dospieť poznaním.
Samozrejme, že aj výchova môže pomáhať na ceste k poznaniu... dobrá a primeraná výchova :-)