zelená rusalka

co dodat? No stava sa...aj v lepsich rodinach..

stáva sa... Niekedy mám pocit, akoby nám bola nevera priam podsúvaná ako čosi celkom prirodzené, akoby nás k nej vyzývali - médiá, odborníci na vzťahy, umenie... Je jej akosi priveľa. A berie sa tak zľahka...

áno, nevera už dávno nie je tabu, no nie nevera ako čin, ale ako téma, a to je dobre.
hovoríme o nej otvorene nie preto, že ju považujeme za súčasť našej prirodzenosti, ale preto, aby sme pochopili jej príčiny i následky.
väčšina mužov a žien neveru nevníma ako čosi životu prirodzené, ale ako vážny problém, s ktorým si nevieme poradiť.
vravíš, že o nevere hovoríme bez ostychu, že sa k nej verejne priznávame... toto sa možno týka len časti mediálnych „celebrít“.
a že sa zrádzame a podvádzame v mene slobody? nemyslím si...
skôr sa mi zdá, že nevera je väčšinou o bezradnosti, o nenaplnených túžbach, o hľadaní blízkosti...
a máš pravdu, nevera zraňuje... „obeť“ i „páchateľa“.

troška som si zalistovala na nete, na internetových stránkach venovaných ženám a vôbec si nemyslím, že v tých textoch o nevere niekto hľadá skutočné príčiny a následky nevery. Boli také povrchné, ako samotný názor na neveru a jej prejavy, ktoré sa v nich popisovali. Takéto otváranie témy (a tých, niekedy až naivných článkov je tam nespočítateľne veľa) mi vôbec nepripadá ako hľadanie odpovedí. A bohužiaľ sa s takýmto názorom, ovplyvneným najmä médiami stretám veľmi často.
A že je verejné priznávanie nevery je výsadou celebrít? Nesúhlasím. Okrem osobnej skúsenosti s ľuďmi, ktorí mi o svojich neverách rozprávali si vezmi napríklad internet. Verejne sa k svojim neverám priznávajú ľudia v článkoch na blogoch, verejne sú v zoznamkách zadaní, ktorí hľadajú bokovky a vôbec s tým nemajú problém... Takže to, že vnímame akosi viac verejné priznanie u celebrít je len prácou bulváru. Ale je prítomné všade...
Skutočne myslím, že si ľudia spájajú neveru so svojou slobodou, či nezávislosťou... hoci ju chápu po svojom. Vidia príklady takejto slobodomyseľnosti tak prečo by neskúsili aj oni.
A ak aj je nevera o nenaplnených túžbach, prečo teda niečo, čo nám túžby nenaplnilo neuzavrieť a nezačať nanovo? Preto, lebo to ani tak veľmi nie je považované za prekážku pretrvávania aj súčasného dlhodobého vzťahu.
Nevera je téma široká. Určite je ten problém oveľa hlbší, než ako som ho popísala v svojom článočku. Ale skutočne mám pocit, že sme neveru postavili na akýsi piedestál nezávislosti. A tým k nej možno nepriamo povzbudzujeme i tých, ktorí ešte váhajú. Keď je to také snadné...

vytvárať si názor na to, ako ženy vnímajú neveru, podľa internetových stránok venovaných ženám, podľa článkov na blogoch a podľa zoznamiek, môže byť rovnako zavádzajúce ako vytvárať si ho na základe návštevy swingers klubu... jednoducho stretneš sa tam len s názormi málopočetnej vzorky mužov a žien, ktorí takéto fóra navštevujú, o názore „mlčiacej väčšiny“ sa tam nedozvieš nič.
preto si nemyslím, že to je s neverou a nevernosťou, s ich spájaním so slobodou a nezávislosťou a stavaním na piedestál, až také tragické.

"Zdieľané ticho" sa mi páči oveľa viac ako "Nevera". Možno i preto, lebo s tým druhým skúsenosti nemám. :-)
Možno ak človek žije naplno, plnohodnotne svoj život, je spokojný, vyrovnaný, tak sa s témou nevery ani osobne nestretne, prípadne sa iba od neho odrazí ako lopta od betónovej cesty. Ovšem akonáhle má človek pocit nenaplneného života, je nespokojný v prvom rade sám so sebou, vtedy tú hodenú loptu môže prijať ako čerstvo rozoraná pôda, neodrazí ju, ale pohltí.

Tvoja myšlienka i metafora je zrozumiteľná a pekná, a bolo by super, keby boli veci spojené s vernosťou a neverou takéto prosté...
už len pojmu "žiť naplno, plnohodnotne svoj život" dávajú rôzni ľudia rôzne, diametrálne odlišné obsahy.

je o dobrovoľnom vzdaní sa časti slobody, o sľube, o záväzku, o (nepísanej) zmluve, o zodpovednosti, o svedomí...

dobrá (nepísaná) zmluva medzi mužom a ženou je symetrická, obom partnerom dáva rovnakú voľnosť a slobodu.
muž a žena, čo si dajú sľub a uzavrú zmluvu, mali by sa ňou riadiť a dodržiavať ju.

nevernosť, klamanie a podvádzanie partnera zraňuje, vyvoláva nedôveru, rozkladá partnerský vzťah.
cenou a trestom za nevernosť a podvádzanie sú výčitky svedomia.

ak sa partneri nechcú vzájomne zraňovať, majú možnosť:

- nenadväzovať bližší vzťah a nebrať na seba záväzky,
- dodržiavať záväzky, pre ktoré sa slobodne rozhodnú,
- po uplynutí času a po vzájomnej dohode záväzky uvolniť či čestne zrušiť.

zmena či zrušenie zmluvy sa môže udiať len s dobrovoľným súhlasom oboch partnerov.
ten, kto chce viac voľnosti a slobody, než mu parner dokáže dať, má jedinú čestnú možnosť: opustiť vzťah...

nie je len o nezávislosti, nároku na slobodu...skôr si myslím, že neverný človek je vo svojej nevere z časti obmedzený, aj neslobodný, pretože ešte stále platí, že v reálnom, bežnom vzťahu dvoch partnerov sa nevera nepriznáva, aspoň myslím, že sa musí so svojou neverou skrývať, alebo sa k nej ako hovoríš priznáva anonymne...ako hfw napísal, nevera je tabu ako čin, nie ako téma...sloboda neverného spočíva možno v sebapoznávaní a sebarozvíjaní...čoho? toho, čo v živote so svojím partnerom postráda alebo toho, čo s ním rozvíjať nemôže?...je niečo, čo so svojím partnerom nemôžeme?...máme fixnú predstavu o tom, že vo vzťahu dvoch možno rozvinúť úplne všetko, do absolútnej dokonalosti a na druhej strane fixnú predstavu o tom, že nevera je niečo zlé...nech by sa rúcala jedna, či druhá v dejinách potvrdzovaná a overená predstava, ktorej sme vernými zástancami stáročia, je len samozrejmé, že sa im budeme brániť...ak by boli teito dve predstavy zmenené, zrútil by sa nám celý svet...či nie?

inak je to Rusalka veľmi ťažká téma...zaujímavo sa o nej diskutovalo na hogovom blogu, ale ako vidím, už tam nič nie je :(

nevera (nielen partnerská) je čin prekročenia hranice a porušenia záväzku, a ako taký je na jednej strane prejavom slobody „neverníka“ a otvára mu nové možnosti, na druhej strane je to čin spojený s početnými rizikami. v hre je vzťah, ktorému sa spreneveruje, a jeho dôveryhodnosť. človeku, ktorý sa opakovane a svojvoľne dopúšťa nevery, časom nikto neverí, ani tí, s ktorými sa nevery dopúšťa...
nevera však nebýva len prejavom sebeckej svojvôle, môže byť aj dôsledkom bezmocnosti, snahou vymotať sa zo slepej uličky... každá konkrétna nevera má svoje špecifiká, svoj kontext, bez jeho poznania ju nemožno súdiť a odsudzovať.
a priori neveru odsudzovať mi prípadá rovnako nerozumné ako povýšiť ju na princíp a prirodzený prejav slobody.
lebo niet slobody a (ne)vernosti bez zodpovednosti.

Ad internet: Internet som dala len ako príklad toho, že sa verejné priznávanie k nevere nedeje len vo sfére celebrít. O nevere však viem aj priamo. Z rozprávania tých, čo neverní sú i tých, čo neveru zažili.
A skutočne si myslím, že volnosť, s akou je nevera predstavovaná v médiách z nej robí čosi životu "prirodzené".
Ad sloboda: myslím, že vernosť neznamená vzdanie sa časti slobody. Prečo by človek nemohol zostať slobodný vo svojej mysli a pritom zostať verný? Skôr súhlasím s tým, čo si uviedol na konci (10,26) že sa človek vzdáva časti svojej volnosti. I keďani to nemusí byť pravidlom.

ešte k slobode... i tomuto pojmu dávajú ľudia rôzne obsahy. Ak ju niekto berie ako voľnosť konania je to iné, ako keď pod ňou chápeme voľnosť mysle.

píšeš, že nevera nie je tabu ako téma, ale ako čin... Ak mi niekto hovorí o vlastnej nevere, nie je to téma, hovorí o vlastnom čine. Keďže sa s tým stretávam často, myslím, že bol odtabuizovaný aj samotný skutok nevery. Samozrejme to asi skôr platí pre väčšie komunity ako sú mestá. Určite si čin nevery zachováva istú mieru tabu v komuniktách menších, v komunitách náboženských a pod.

si taký nekonečný idealista :-)))

odlišujem, ak sa o nej ľudia rozprávajú a ak sa "chvália" konkrétnym činom...môžme sa o nej rozprávať bez toho, aby sme hovorili o konkrétnej nevere...a ja som tu na blogu zaregistrovala práve také rozhovory, ktoré sa snažili hovoriť o nevere bez emócií, skôr rozoberali ich príčiny, následky, klady aj zápory...

áno, slobode, ako čomukoľvek inému, je možné prisúdiť rôzne obsahy a významy.
podstatné je, aby sa na tomto a iných pojmoch (voľnosť konania/mysle, vernosť, nevera, ...) zhodli tí dvaja, ktorí tvoria partnerský vzťah a vymedzujú svoje predstavy o tom, ako by mal vyzerať.
mimochodom, neverou nemusí byť ani pohlavný styk s iným partnerom - takto neveru vníma napríklad koncept otvoreného partnerského vzťahu dr. Plzáka a zdá sa mi, že blízko k nemu má aj MUDr. Vladimír Savčenko, ktorého názory asi boli priamym popudom k napísaniu Tvojho článku...

nemyslela som ani tak chválenie. Ale o rozhovory o živote, ktorých súčasťou je stále častejšie konkrétna nevera.
Samozrejme je iné, ako o nevere rozprávame na teoretickej úrovni a hľadáme jej skutočné príčiny a dôsledky.
Mňa len jednoducho prekvapuje, že nevera sa stala skutočnou súčasťou života mnohých i mne blízkych ľudí a nemajú vôbec problém o nej rozprávať ako o čomsi prirodzenom. Bez akéhokoľvek náznaku viny. Ako by rozprávali o tom, čo si dali včera navečeru.

ak muž/žena o nevere rozprávajú ako o niečom, čo si dali včera na večeru, nemusí to nutne znamenať, že ju takto aj vnútorne prežívajú... môže ísť o snahu "prekričať" výčitky a pochybnosti.
a aj tak si myslím, že je lepšie, ak o svojom čine s ľuďmi, ktorým dôverujú a ktorých si vážia, rozprávajú, ako keby to v sebe dusili.
získavajú tým aj prirodzenú spätnú väzbu, že nie každý berie neveru na ľahkú váhu a možno aj im to pomôže zorientovať sa a prehliadnuť aj také jej riziká, ktoré si sami neuvedomili.

skúsenosti...pod tým "chválením" som mala na mysli rozhovory....

Rád by som tým idealistom zostal, ale hrozí prebudenie do reality. Ste tu ľudia sčítaní. Neviete kto napísal knihu, neviem ani jej názov , iba pointu. Skrátka nejaký novinár skúmal život akéhosi vymierajúceho kmeňa v púšti. Tí domorodci mali príbytky vyhĺbené v piesku, žili v hlbokých jamách. Postupne vymierali a chytali cudzincov. Tak aj tohto novinára uväznili v pieskovej jame. Najskôr sa urputne bránil, ale potom si tam zvykol a dobrovoľne medzi nimi zostal. Poznáte to niekto? Mal som možno 20 rokov, keď som to čítal, ale odvtedy som sa s tou knihou nestretol. Prepáčte, odbočil som od témy.

čo napísal hfw...len som to zmazala...možno sa ti zdôverujú práve preto, aby uľahčili svojmu svedomiu...ak by nepociťovali žiadne výčitky, bol by to signál zmeny predstavy o partnerskom živote alebo zmeny citovej usporiadanosti osobnosti 21. st....alebo niečoho iného?

skutočne si myslím, že u viacerých ľudí prichádza k zmenám o predstavách na partnerský život... Podľa mňa sa začína u istej, stále sa zväčšujúcej skupiny ľudí meniť pohľad nato, čo je partnerstvo. A na hodnoty, ktoré ho tvoria...

nemyslím si, že zmeny predstáv o partnerstve sú jednosmerné a nevratné... predstavy (o čomkoľvek) obvykle oscilujú medzi dvomi krajnosťami, po obdobú "puritánskom" prichádza obdobie "liberálne" a pod.
tento proces je podobný fyzikálnemu pohybu kyvadla...

máš pravdu, podniewtila ma k tomuto zamysleniu Savčenkova úvaha... a nikdy sa mi nepáčil ani Plzákov názor na otvorené partnerstvo.
Ad výčitky: možno je to tak, ako hovoríš a to by bolo fajn. Mám však niekedy pocit, že sa nevera stala ľuďom natoľko súčasťou života, že sa už pomaly výčitky neobjavujú... A akejkoľvek spätnej väzbe, vyjadrujúcej iný postoj sú zatvorení

Plzákove a Savčenkove názory beriem ako súčasť procesu hľadania rozumného, vyvážené posudzovania otázok slobody a vernosti v partnerských vzťahoch, nie ako jednoznačnú alternatívu povedzme k tým predstavám, ktoré ponúka povedzme kresťanská morálka.

áno, súhlasím, že tieto zmeny nie sú nevratné... bola to apokalyptická predstava, ak by som si myslela čosi iné...

Ja s Tebou súhlasím, pohľad na partnerský život sa mení. Spolužitie dvoch nie je natoľko podmienené finančnou a všeobecne materiálnou závislosťou jedného na druhom. Zdá sa, že dnes je ľahšie zbaliť si zubnú kefku a ísť. Teda ak by sme to brali surovo technicky. Čo sa citov týka myslím, že to je rovnako zložité ako aj pred výbuchom ženskej emancipácie.

o tom, že muži/ženy neberú partnerské vzťahy, a teda ani neveru, na ľahkú váhu, svedčí skutočnosť, že rozvod je popri úmrtí blízkeho človeka jednou z najzávažnejších tráum, aké dospelý človek môže utrpieť.

Ja s Tebou súhlasím, pohľad na partnerský život sa mení. Spolužitie dvoch nie je natoľko podmienené finančnou a všeobecne materiálnou závislosťou jedného na druhom. Zdá sa, že dnes je ľahšie zbaliť si zubnú kefku a ísť. Teda ak by sme to brali surovo technicky. Čo sa citov týka myslím, že to je rovnako zložité ako aj pred výbuchom ženskej emancipácie.

v jednom rusalkinom článku sa ozval hlások ženy, ktorá tvrdila, že to vôbec nie je také jednoduché..zobrať si "kefku" a odísť...ale aspoň má žena aj túto možnosť...vďaka výbuchu ženskej emancipácie

sa obvykle ľahšie berie mužovi... žena by si k nej musela pribaliť minimálne deti...

súhlasím, že názory oboch obch psychológov sú jedným z možných pohľadov na neveru. Je to prirodzené presne tak, ako existuje rôznorodosť názorov na skoro všetky spoločenské javy a filozofické otázky.

veď to...

prakticky niet otázky, na ktorej "správne" zodpovedanie by mal niekto univerzálny patent...
"správna" odpoveď je obvykle multi-faktoriálne podmienená konkrétnymi okolnosťami a (spoločenským) kontextom, v rámci ktorého bola položená otázka...

dá sa vziať kefku a deti a odísť... len to potrebuje značnú dávku odvahy

na takýto krok neraz treba práve toľko, ako na krok do priepasti...

Vôbec som nechcel povedať, že aj tá technická stránka rozchodu je ľahká, je ale určite o niečo schodnejšia ako pred 100 rokmi.

Prepáčte, pletiem tu plpka a Sivá(či)ka. Som to stále ja, len som si odbeho na svoj blog a potom ma to samo nazvalo podľa blogu. :-)

máš pravdu... ale stojí zato tú odvahu prekonať

máš pravdu, red 100 rokmi bola žena oveľa viac ekonomicky na mužovi závislá...

stojac na kraji priepasti, s deťmi po boku, radšej by som na odvahu zabudol a pred vykročením vpred by som sa asi radšej (zbabelo) otočil aspoň o 90 stupňov doprava či doľava...

žiadne nedorozumenie nevzniklo ;) a tú možnosť odísť, rozchod vo všeobecnosti, aj napriek problémom, ktoré so sebou nesie, vnímam ako pozivítum...oproti obdobiu pred 100 rokmi

dnes je to bežná súčasť nášho života...nehovorím, že porovnateľná s predstavou o nevere...ale aj v tom období pred 100 rokmi sa muselo spochybňovať všeobecne uznávané...a to sa týkalo aj postavenia ženy v rodine či spoločnosti...

malo tam byť Sivá(či)k heh

Súhlasím s Tebou "prakticky niet otázky, na ktorej "správne" zodpovedanie by mal niekto univerzálny patent... "
Ja mám na to takú teóriu o zrkadlách. Nedívame sa na objektívnu realitu priamo, ale každý ju pozorujeme iba vo svojom zrkadle. A každý máme to svoje zrkadlo deformované, ten do ružova, iný do siva, niekto namodro... A tiež ich máme trochu pokrútené, deformované. Spôsobujú to prežité príhody, traumy, výchova v detstve, spoločenské postavenie... Skrátka milión päť okolností. Preto jeden vidí danú udalosť tak a iný tú istú udalosť inak.

a dobrá metafora... zrozumiteľne vysvetľuje skreslenie, ktoré do hodnotenia objektívnej reality vnáša každý pozorovateľ.
len by som dodal, že problém "správnej" odpovede alebo "absolútnej" pravdy je asi aj v tom, že "pravda" závisí aj od kritérií, podľa ktorých ju vyhodnocujeme.
a kritéria "správnosti" sú historicky, časo-priestorovo podmienené.

kedy je strach z kroku do priepasti menší, ako strach ktorý prináša každodenný život (spomeň si na zábery tých, čo unikali pred požiarom z WTC... strach z požiaru bol väčší, ako ich strach skočiť z obrovskej výšky - možno v tom videli predsa len akúsi iskierku nádeje na prežitie)

Nie som zástancom teorie existencie absolútnej pravdy. Myslím, že ani neexistuje, práve kôli tým rôznym možnostiam nastavenia posudzovacích kritérii.

Jedine ak človek verí v Boha. V tom prípade existenciu absolútnej pravdy prijíma bezpodmienečne s vierou. :-)

neveru ako niečo nežiadúce, nevhodné do partnerského života, robíme tak z pohľadu jedného zo zrkadiel...ak je to hodnotenie, jeho správnosť závislá historicky, časovo-priestorovo, kto ju potom určuje? väčšina tých zrkadiel?

o "správnosti" obvykle rozhoduje ten, kto má moc... v demokracii (možno) väčšina zrkadiel, v totalite či autokracii vládnuca elita...
v minulosti kritériá "správnosti" napríklad často nastavovala cirkev.

Myslím, že áno, väčšinový pohľad viacerých "zrkadiel" robí celkovo morálku. A to vychádza zase z individuálnych deformácii zrkadlení skúsenosťami. Napr. nevera=rozvrat rodiny=nezvládnutá výchova detí=vysoká kriminalita. A podobných cestičiek, ako sa dopracovať k akýmkoľvek písaným aj nepísaným morálnym pravidlám je fúra.

máme demokraciu, s hlboko zakorenenou kresťanskou tradíciou...

myslíš, že žiadne zo zrkadiel nemôže čisté (rovné)?

Áno, súhlasím hfw. Tých pohnútok, kritérii je nesmierne množstvo, ktoré si väčšinou na prvý pohľad neuvedomujeme, vôbec ich nevnímame.

netreba zabúdať, že existujú možnosti zrkadlami jednotlivca (zjavne či skryte) hýbať... dnes túto úlohu úspešne plnia médiá.

akoby sa to rovné zrkadlo pozeralo na neveru? teoreticky, hm?

prečo o nej hovoria viac tí, ktorí ktorí sú neverní, ako tí, ktorí sú ňou postihnutí?
A ešte jedna otázka ma napadla. Aký podiel viny nesie na nevere ten z milencov, ktorý je slobodný a teda zo svojho hľadiska priamo neubližuje nikomu?

Nemôže. Nemáš etalon, nemáš to podľa čoho porovnávať. Trochu sa o ten etalon pokúša Bibia, Korán... ale zase, môže to byť náš etalon len ak veríme v Boha. Je to teda postavené všeobecne na viere. A tak podobne to bude aj s neverou. Vnímame ju tak, ako ju vnímame, lebo sme na Slovensku, máme kresťanskú tradíciu. Ale toto je takto podobne asi na celom svete, pretože okrem toho, že to je kresťansky morálne, je to aj praktické z hľadiska prežitia ....

Tá odpoveď začínajúca "Nemôže" patrí k 14:44 :-)

sa vacsinou mysli nevera fyzicka. Za mojich mladych cias predstava, ze by ten "moj" mohol byt neverny... to by bol koniec. S odstupom casu prehodnocujem svoj nahlad a premyslam, ci pre mna nie je i bolavejsia nevera "psychick". Proste, ked niekto uz nechce byt so mnou v myslienkach, tuzi byt s niekym inym, viest s nim nekonecne rozhovory, mysliet nanho, nie na mna. Tak neviem, ci pre mna plati medzi oboma "rovnitko", ci predsa len jedna o kustik prevazuje. Mat vedla seba telo, ale citit, ze myslienky su pri niekom inom ...

niečo ako jednoznačný postoj k nevere. netrúfam si vyhlásiť, že nevera je za každých okolností odsúdeniahodná.
ako som povedal, každá konkrétna nevera vyžaduje osobitné posúdenie, ktoré berie do úvahy aj to, čo jej predchádzalo a iné konkrétne okolnosti a celkový rámec a kontext, v ktorom k nej došlo.
za jednoznačne „odsúdeniahodný“ rys (utajenej) nevery považujem to, že je porušením prijatého záväzku.
obvykle sa udeje bez vedomia partnera, nevera je teda vo svojej podstate vierolomným činom...
a že aký podiel viny na nevere nesie ten z milencov, ktorý je slobodný?
myslím si, že minimálny, lebo záväzky má jeho „zadaný“ partner, in robí rozhodnutie, či svoje záväzky poruší alebo nie.
slobodnému milencovi sa dá vyčítať vari len to, ak vystupuje ako aktívny „pokušiteľ“, aj keď záväzky toho druhého.
tu sa môže uplatniť čosi ako „navádzanie na (trestný) čin“.

„myšlienky sú pri niekom inom“? sú pre Teba psychickou neverou aj erotické fantázie Tvojho partnera?

Viesť s niekým nekonečné rozhovory a myslieť naňho neustále je asi skutočne niečo, čo znamená koniec duchovného prieniku s vlastným partnerom. Neviem, či je to menej bolestivé ako fyzická nevera, lebo obe nevery vedú asi ku koncu vzájomného vzťahu partnerov. Hoci ak niekto fyzickú neveru vie odpustiť a pokiaľ medzi partnermi psychické puto, je možné vo vzťahu pokračovať. Ostáva ale v takomto prípade naozaj ešte to psychické v pôvodnom rozsahu?

že každá konkrétna nevera vyžaduje osobité posúdenie. Ale ako si Ty sám povedal, ide v prípade (utajenej) nevery o porušenie prijatého záväzku , o "vierolomnosť", z toho mi vylýva, že v každej takejto nevere je prítomný istý stupeň viny.

mať čisté zrkadlo neznamená nemať etalón (skôr sa mi pozdáva pojem norma, pravidlo). To už by sme nehovorili o čistom zrkadle...

Etalón je skôr technická záležitosť. Niečo, podľa čoho sa dá čosi porovnávať, merať. V tomto prípade to asi tak nie je. Môžme sa z tohto pohľadu pozrieť na normy, náboženské, ale tam musí byť nutne predpoklad viery v Boha, božstvo, neomylnú spravodlivosť, čosi nad ľudské. Pretože všetko, čo je ľudské podlieha posudzovaniu v zakryvenom priestore zrkadiel. :-(( :-))

Ako by si chcela, resp. podľa čoho by si chcela odmerať čistotu zrkadla?

v každej nevere, ktorá sa udeje za chrbtom a proti vôli partnera, je prítomný istý stupeň viny.
tak je to v prípade porušenia akéhokoľvek dobrovoľného, nevnúteného záväzku.

rozmyslam nad razom tvojich clankov, kriticky, v dobrom zmysle. Su velmi podnetne. Napada ma ale ze su siroke . V komentaroch zvacsa pri temach ako lono alebo nevera vzdy pojde o snahu debaterov prijat alebo popasovat sa s normami spolocnosti, posudzovat ich .
Deje sa to aj tu, hfw je klasicky liberal, v tejto teme pripustajuci tazke hlboke motivy nevery , nechce urcit normu na posudzovanie nevery. Dia s temou koketuje z onoch stran . Ty mi trebars prides nazorovo vyhranena , tak ako pri lone, opat hladas vinnika . Myslim, ze si vies byt oddana partnerka a do vztahu sa vies vlozit , a takym meritkom sa na tieto temy aj pozeras.
Co takto stiahnut tuto temu , do roviny cinov?
Oprostit sa od globalneho zovseobecnovania, o suboju s normami.
Taka vseobecna rovina , ja by som si tak tipla , ze Dia je verna , ze hfw bol neverny, ze ty si sa s nou stretla mozno v hodne blizkom okoli, zjavne nie ty ale mozno priatel ..
Ked som citala ten tvoj clanok, salala z neho taka bezmocnost, ako poukazat na to co ludia stracaju neverou . Taka tuzba po oddanosti a spriaznenosti sala tvojim clankami.
Myslim, ze pole na ktorom mozes posobit, je to o ktorom rozpravas.
To ktore vnimas ze akosi zlahkovaznelo . Vedia o tvojom postoji ti , s ktorymi rozpravas ? Vedia o co podla teba prichadzaju ? Vies dost o ich motivoch ? Myslim, ze by si to nevnimala takto.Malo nevernikov, je vysporiadanyhc s tym co robi. Su taki poznam, napriklad jednu babu, ta v tom ma ulne jasno , bez viny a pochybnosti. Ale to je vzacny pripad . Ja som neverna bola , daco mi dala ,daco mi vzala. Z mojej skusenosti len mozem povedat, ze pacha skodu brat si co nam chyba o partnera inde . A suhlasim s tym, co si napisala, lepsie vztah novy ako paralelny. Pre mna

áno, ide presne o to, ako som sa včera pohrávala so slovom sloboda - "nevnútený zväzok". Pretože určite je pre mňa akceptovateľnejšia nevera vo vzťahu nedobrovoľnom či nerovnom (mám rada Annu Kareninovú :-) )

za prvé som rada, že sa Ti zdajú moje články podnetné.
A máš pravdu v tom, že niektoré z mojich tém sú priveľmi široké. Vnímam to tak, že je dobré si najskôr aspoň trochu ujednotiť chápanie nejakého pojmu (nevera, lono) a potom sa k nemu dá vracať i cez čiastkové témy. Ide o to, aby sme rozprávali približne o tom istom, čo vždy nie je pravidlom.
tí, ktorí sa so mnou o nevere rozprávajú si nemyslia, že ňou čokoľvek strácajú. A nepociťujú ani žiadnu vinu voči svojim najbližším. A snažia sa ňou nezraňovať svojich najbližších. Sú opatrní. To ale nič nemení na mojom postoji k nevere. Ani na tom, že som presvedčená o tom, že je nemožné paralelnými vzťahmi neubližovať. Skončiť však oficiálne so vzťahom starým a začať nový je o veľkom riziku. Preto mnohí radšej volia paralelnosť...

čo keď práve pohľad cez prizmu náboženstva je pokľadom do pokriveného zrkadla?

tak aspoň vyslovím svoj názor na vaše zrkadlá...na možnosť existencie rovného a čistého zrkadla...

tvorcami a reprezentantami nejakých morálnych zásad a pravidiel je človek, ktorý je sám zrkadlom, má na vec názor, a to v súlade s prostredím, minulosťou, skúsenosťami a kultúrou, ktorými sa vo svojom živote riadi...postavenie nevery by bolo možné posudzovať z hľadiska účelu, zmyslu ľudstva a života ako takého...ale kto nám zaručí, že nejaký existuje? a že sa naše názory dokážu odosobniť od kontextu, v ktorom žijeme?

preto sa domnievam, že rovné a čisté zrkadlo, bez ohľadu na nadprirodzeneého garanta, Boha, neexistuje...skôr funguje názor väčšiny...

a je zvláštne rusalka, že hovoríš o nábož. pohľade ako o pokrivenom zrkadle, pokiaľ zastávaš podobný názor...

ale nie je predsa náboženstvo ako náboženstvo... podľa niektorých by sme boli za neveru ukameňované... Ktoré z tých náboženstiev je tým skutočne nepokriveným zrkadlom?
My vytvárame umelú predstavu o nepokrivených zrkadľách na základe nejakých konvencií, etiky, náboženský pravidieľ a pod. Ja myslím, že skutočne čisté zrkadlo by malo obstáť ako čisté bez ohľadu nato, v akej kultúre by sa v ňom niečo odzrkadlilo... neviem, či sú možné nejaké univerzálne pravdy týkajúce sa konania ľudskej bytosti, ktoré by boli neobmedzené v čase a priestore...

že som Tvoju otázku prehliadol, aj keď sa mi zdá, že nepriamo som na ňu už odpovedal...
myslím si, že rovné zrkadlo by sa na neveru pozeralo veľmi uvážlivo, s úmyslom porozumieť jej.
bralo by do úvahy všetky okolnosti, ktoré nevere predchádzali a ktoré ju sprevádzali, a nevynášalo by žiadne a priori jednoznačné odsúdzujúce výroky.
myslím si, že za mnohými neverami nestojí zlý úmysel ani číre sebectvo či hedonizmus.
mnohé nevery sú súčasťou hľadania cesty zo slepej uličky či z bludiska záväzkov, frustrácií, kompromisov, túžby po pozornosti, nehe a láske...

joj rusalka, občas sa mi stane, že napíšem dlhočizný koment a keď si ho znovu prečítam, zistím, že je úplne zbytočný :)) súhlasím s tým, že neexistujú univerzálne pravdy, ktoré by dokázali posúdiť niekoho činy, ani (ne)pokrivenosť zrkadiel, preto sa snažím neodsudzovať a skôr pochopiť pohnútky nevercu...

hfw, to je v pohode...tvoje názory na neveru sú mi známe z diskusií na tvojom blogu...len som chcela, aby odzneli aj tu, pretože sa s nimi stotožňujem :)