zelená rusalka

Ja síce klamem kade chodím, no ubližovať to nie. Však klamem aby som neublížil.A bolesť , to už vôbec sa nesmie.Smie sa iba klamaním pohladkať, učičíkať, vytvoriť si priestor ,aby do krčmičky, kde ťa kamoši čakajú, si mal.Ubližovanie sa nepatrí.

nuž, sú azda aj klamstvá, ktoré neubližujú... tak nech sa Ti darí neubližovať :-))

Pekne si to napísala, trafila si. A zrejme nielen mňa.

Len dúfam, že netriafam bolestivo :-)

pripájam sa k Siváčikovi... a že či netriafaš bolestivo? nemyslím.

vďaka...

zvlastne napisane, nad buducou bolestou som sa nikdy nezamyslala, s tou ktora ma napadla som sa preventivne vysporiadavala. Minula je taka vsivacka sikovna

budúca bolesť je čosi medzi damoklovým mečom visiacim nad hlavou a bažinatou krajinou.
práve útočiaca bolesť je čosi medzi bodajúcim mečom a strmým zrázom s nebezpečím lavín.
a minulá bolesť je čosi medzi zahojenou zlomeninou a rakovinou zažratou do duše... v tom najhoršom prípade v štádiu metastáz.

vystihla si to, mas pravdu... dlho trvalo, kym som sa vysporiadala s velkymi bolestami, bolavymi spomienkami, aj "vdaka" nim sa viac bojim tych buducich, ak sa naucis lepsie odolavat bolesti prichadzajucej, ozvi sa mi, prosim...aj ja by som potrebovala

Myslím, že nie typ ženy, ktorý by si bolestivo vnímal budúcnosť. Poznám veľa ľudí, ktorí trpia predstavami čo ich čaká v budúcnosti...

stáva sa z Teba básnik... sú to presne formulované prirovnania :-)

A nepomáha pri odolávaní strachu z budúcej bolesti práve to vysporiadanie sa s bolesťou minulou?

hm mna to napada najviac co sa tyka zdravia :) starnem a zesa mi nechce platit bolestou v starobe , to vobec , to ma obcas napada

A co ludi boli vopred ?
Mna okrem toho, ze budem skapinat na nejaku chorobu stara na pospas nemocnic, ze mi umru blizky a ze ostanem sama nema vopred velmi co boliet, tak neviem..

ale pre niekoho sú práve také myšlienky veľmi bolestivé. Vopred sa trápi tým, čo si popísala, tým, že ostane sám, tým, že si predstavuje bezútešnosť staroby a mohla by som vo výpočtoch pokračovať. Stačí občas len počúvať, keď ľudia hovoria o budúcnosti. Tak zriedka cítiš u ľudí radosť, a pozitívne očakávanie z toho reálne prichádzajúceho (nemyslím teraz na sny a ilúzie, ktorými si všetci tak trocha prifarbujeme budúcnosť).

Mam uplne odlisnu skusenost ako ty to opisujes, prave tym, ze som tak povediac vopred zmierena zo zlym , tak pocitujem normalne veci.
Nemam nehoraznu radost z neocakavaneho a nezlozi ma totalne nejaka prichodzia bolest. To je dan.
Ja v svojom okoli vnimam ludi nabitych chcenim a pozitivnym ocakavanim a tuzbami .
Babka s dedkom, ti ano, ti uz maju roky nastradano a vidim coho sa boja, a citim aku bolest zazivaju a boja sa zazit .
Ale inak vnimam u ludi, ze prave to co som napisala tak s tym sa moc netrapia.
Su sice mladi , ale rozimanie nad smrtou je im cudzie, nad starobou sa velmi netrapia a ze ostanu samy, zvacsa si myslia ze neostanu :)

Mna by prave ten vycet zaujimal. Coho sa boja v tvojom okoli ?

inak tie veci co som vypichla velmi dobre viem ake su bolestive.
Lenze ja si myslim,ze tie veci bolia len tych, ktory neziju ako chcu.
Inak sa mozes na prichodziu smrt divat ako na nieco samozrjme, a pokial si s tym clovek zazila vsetko co si chcela , tak neni co boliet.
Staroba taktiez je nemenny fakt, a ak clovek z toho zivota a tela vydrancoval co mohol, tak je to zasluzeneny oddych, ze konecny a casto bolestny je zrejme, ale ak clovek zil s tym vedomim., mohol spravit co najviac pre svoje fyzicno a ak, tak neni uz co vopred boliet.
A samota, na koniec jeden z partnerov zomrie skor, zvacsa, to je fakt. Inak finalna samota je sposob a volba zivota. Ak boli vopred, tak znamena ze to neni co clovek chce a mal by to sakra zmenit.

ale bolesti idem v ústrety ;)

napísala som Ti dlhú odpoveď, ale spadol mi medzi tým net. Takže skúsim stručnejšie a potom sa k tomu ešte môžme vrátiť.
Zjednodušene sú všetky obavy spojené s budúcnosťou bolesťspôsobujúce. Bojíme sa či budeme úspešní v práci? či o ňu neprídeme? bojíme sa o svojem ateriálne zabezpečenie? so strachom budujeme vzťah - vydrží to? nevydrží? bude mi verný? atď atď Strach sprevádzajú naše myšlienky na budúcnosť detí? až po úplné banálne povrchnosti, akou môže byť strach, či sa v novej sukni budem páčiť partnerovi... Všetky tieto a moho ďalších obáv (i tie kauzálne, ktoré si spománala Ty) dokážu spôsobovať bolesť. Niekto ju môže dokonca pociťovať aj fyzicky, ako zvieravý pocit, kdesi na hrudi. Sami seba ráňame neistotou, s ktorou si spájame to prichádzajúce...

akej bolesti ideš v ústrety? hm???? a ešte pri tom žmurkáš :-)

Pekne si to napísala. Ono, nie bolesť fyzická, ale psychická je horšia. Modriny sa zahoja, ale rany na duši?: Nočné mory, strach, bolesť nechce zmiznúť aj keď ... by mi to pomohlo. Musím bojovať, presne ako si napísala včera. Je to ťažké, potrebu s niekým pokecať riešim s kamoškou , aj keď .... má svojich starostí tiež dosť.

som pesvedčená, že nad tými bolestivými morami dokážeš nakoniec zvíťaziť. Hoci to môže trvať dlho.
Možno raz stretneš niekoho, kto Ti skutočne pomôže. Viac, ako kamarátka. Niekto, kto nebude len počúvať, ale bude mať záujem Tvoj boj s bolestivým strachom zvládnuť spolu s Tebou...

o ktorych viem, ze pridu...hoci o nich dopredu viem, nebudu boliet menej a potom su bolesti necakane, ktore udru a rôzne dlhy cas trva, kym sa z nich spamatam...bolest vsak nie je dovodom, aby som sa netesila z dneska, ci sa obavala zajtrajska, co ma prist, to pride a potom budem danemu celit s vacsim, ci mensim uspechom. Tesia ma malickosti , rada sa smejem a poznam slzy radosti i zialu. S pribudajucim vekom z mojho najblizsieho okolia odchadza stale viac ludi a velmi to boli. S kazdym odchadza kusocek zo mna, po kazdom ostava prazdny "suflik". Pozname to vsetci, a predsa sa casto pytame preco prave on? Preco prave ona?

myslím, že Ty sa vieš veľmi veľmi tešiť. Možno to Ti pomáha stlmiť pocit bolesti a skrátiť jej trvanie. Boli by sme robotmi, ak by nás nič nebolelo. Každopádne by sme sa mali zmieriť aspoň so spomienkami tak, aby aspoň tie nespôsobovali bolesť.
Tie nečakané sa budú zjavovať vždy. Ale ak človek priveľmi nelipne na vonkajšom svete, dokáže sa lepšie vyrovnať i s jeho ranami.
A smrť je nevyhnutnou etapou života. Smrť blízkeho spôsobí bolesť vždy. Ale myslím, že by to nemala byť bolesť dlhodobá. Mali by ju vystriedať spomienky. Spomienky na všetko pekné, čím ten, ktorý tu už nie je obohatil náš život. Potom sa dá pri spomienkach tiež usmievať... aspoň ja tak prežívam spomienky na mojich blízkych - rodičov, starých rodičov... v tých spomienkach už nie je bolesť. Je v nich stále prítomná láska...

Dbajte len, by ste lahkostajnost s vyrovnanostou nezamienali, bo tie dve niekedy tazko od seba odlisit. Jakze sa vas vsak ni bolest a ni radost prilis netkne, nacim veru zadumat sa, jestli cestou nalezitou kracate :-)

Ľahostajná nie som, aspoň nie k životu. A radosť pociťujem skoro neustále... A či cestou náležitou kráčam? Verím, že áno. A keď zistím, že nie, vždy je možné smer cesty skorigovať :-)

Ráno.
Teraz sa obyčajne prebúdzam tesne pred svitaním. Vtedy, keď sa dá tušiť, že slnko si už za siedmich horami, siedmimi dolami, resp. v Petržalke za siedmimi panelákmi a siedmimi školskými dvormi, upratalo perinky a na ramenách má už ruksak. Chystá sa vykročiť na dnešnú túru po oblohe.
Aby som sa spoľahlivo prebudil, mávam nastavené dva budíky. Jeden v mobile. Ten druhý budík funguje tak, že ktosi v susednom, resp. hornom, dolnom byte z veľkej výšky púšťa akúsi tekutinu do inej tekutiny. Tekutiny na seba narážajú a žblnkajú, špliechajú... Intenzívne budenie je veľmi dobre počuť aj cez zatvorené dvere. Zrejme na vylúdenie tohto zvuku používa vyludzovač nejakú ozvučnicu, možno veľkú mušľu.
Dnes som vstal pred oboma budíkmi. V kľude, v pohode. Akurát ten prvý budík, čiže mobil so mnou zacvičil. Začal ziapať práve vtedy, keď som ja, z malej výšky, čo možno najtichšie, zlieval dohromady dve tekutiny. Kým som mu prišiel dať po papuli, stihol zobudiť dcéru. Robí mi to naschval. Prevít! Vie vystihnúť ten najnevhodnejší moment.
Budík poďakoval za facku a v byte nastala opäť pohoda. Chystal som si na raňajky oškvarkové pagáčiky, tentoraz kúpené v obchode. Kúpené, nie mnou vyrobené pretože som sa chcel najesť a nie zasmiať.
Vtedy som započul akýsi divný zvuk. Tentoraz to nebola ozvučnica mušle, ale mal som pocit, že detský plač. Áno, malá suseda, druháčka, plakala. Hneď na to zaburácal hromový hlas suseda: „Otvor ústa, otvor ústa! Pozri čo si tu narobila za neporiadok! Otvor ústa, ty zlé detsko!!!! Otvor ústa...“ On ziapal, ona plakala. Takéto rušné rána sú u nich takmer na dennom poriadku. Teraz to ale so mnou festovne lomcovalo, nevedel som čo spraviť. Uvažoval som, že mu pôjdem zazvoniť a poviem, aby vylepil jednu mne, ak ho to ukľudní. Nakoniec som len vyšiel na chodbu a s hrmotom zabuchol dvere. Som zbabelec, nezazvonil som mu. Ale, zdá sa, že aj môj zbabelý buchot zabral. Sused prestal vrešťať po dcére.
Vyšiel som pred dom. Bolo krásne ráno. Kráčajúc pomedzi Petržalské paneláky som uvažoval, koľko je za ich múrmi takýchto mojich susedov ubližujúcich mojim susedkám. Ako mu to povedať a či vôbec sa do toho zamiešať, veď je o dve hlavy vyšší a o dvadsať rokov mladší. Môže sa nazlostiť, jednu mi zavalí a ja si hlavu dole schodmi nedobehnem. Možno by som mu mohol porozprávať jeden príbeh.
Bol raz jeden pán a pani a mali dcéru. Vtedy iba jednu, boli to rodičia amatéri. Pán chcel dcére spraviť radosť a kým pani varila nedeľný obed, zobral ju sánkovať sa na Kolibu. Dcéra mohla mať okolo 5 rokov. Sánkovali sa teda v klbku detí, vyhladli a celý spokojní sa pobrali na trolejbus. Zástavka bola dosť ďaleko, malé nožičky unavené, resp. bohvie prečo, dieťa sa rozplakalo. Otec-amatér ju chlácholil, ale nič nepomáhalo. Rumázgala aj v preplnenom trolejbuse a on sa strašne hambil, že to nezvláda. S plačúcou dcérou prišiel domov a za dverami na ňu spustil krik. Že akú hambu mu robila po ceste, ako si nič nenechá vysvetliť, ako nevie chvíľu vydržať, premôcť sa a nerobiť mu hambu! A že k mamine ju nepustí dovtedy, kým neprestane plakať. Dieťa ešte hodnú chvíľu plakalo v kúte chodbičky, samé. Amatérska mamka rešpektovala nezmyselný príkaz tatka amatéra.
Dnes sa strašne za to hambím. Dcéra má už 24 rokov. Nepamätala si to, no napriek tomu som sa jej pred časom úprimne ospravedlnil a dodnes to ľutujem.
Ako mám susedovi toto povedať tak, aby pochopil o čom to je? Neviem. Poraďte.

Toto je teda príbeh. Najskôr som sa smiala, ale smiech sa o chvíľu premenil vo vážnosť.
To je pre mňa asi predstava tej najsmutnejšej a najhoršej bolesti. Bolesť detských duší...
Ale ako niekedy rozoznať ozajstný smútok od vzdoru? Kedy plače dieťa preto, že ho skutočne naše, alebo cudzie správanie zabolelo a kedy si plačom vynucuje?
Tak či tak, hrubosť k deťom nie je východiskom... je len odrazom našej nemohúcnosti, ktorú pod ňu ukrývame...

vytlač svoj koment a hoď ho susedovi do schránky.
inak, takých (zmúdrených) rodičov-amatérov je nás isto viac.
veď sa vraví, že rozumne vychovávame až svoje vnúčatá... :(

škoda takéto príbehy a úvahy trúsiť po komentoch, fakt už začni s tým blogom, ťa prosím...

už ho presviedčam týždne... a nie sama. Možno keď sa do toho svojou váhou a vážnosťou pridáš i Ty, tak sa to poddá :-))

neviem, o akej váhe a vážnosti vravíš, no že sa to poddá, tomu verím... ktorý chlap odolá farebnému dievčatu, hmmm??? ;)

viem aj o takých :-))) ale neprestanem ho lámať.A privolám si pomoc. Azaujímalo by ma, či by som poručila nejaký blogersky kódex, keby som to prekopčila ako samostatný príspevok do môjho blogu? Samozrejme s uvedením zdroja :-))

keby slo o misky skutocnych vah, urcite by moja vaha zavazila, ale ked ide len o pomyselne vahy...napriek tomu sa pripajam - prosim: Siva(ci)k, vytvor si blog, mas na to, pises velmi pekne:)
" Poddaj sa :) "

vieš aj o takých... ak vieš, otvorene menuj! inak neuverím...
a že či by si kódex porušila? určite nie, len by vari bolo dobré mať Siváčikov súhlas.
lenže ak ho na také zvykneš, nebude mať dôvod blog zakladať... na to nepomyslela???

Súhlas by som vymámila... mámenie mi ide :-)))
ale máš pravdu, zvykať ho nebudem, skôr ho skúsim ešte lámať.

týmto Ťa opätovne a verejne lámem k otvoreniu vlastného blogu.
Prečo?
Lebo vo svojich komentoch-príbehoch často načrieš do zaujímavých problémov. Tvoje postrehy a otázky sú obohacujúce. A tu ich prečíta skutočne veľmi málo ľudkov. Ak by bol tento Tvoj koment samostatným príspevkom, myslím, že by sa k nemu rozprúdila skutočne zaujímavá diskusia.
Navrhujem, aby si to skúsil práve s ním.
Uverejni ho ešte raz pod svojim menom, registrácia Ti zaberie tak 10 minút. Prečo nenchceš, aby sa aj iní mohli zamyslieť nad otázkami, ktorých máš plnú hlavu.
Veď nemusíš písať denne :-))))))

Taaaaaaak. Tu máš. Takto som Ťa pekne, verejne... len uvidím, či úspešne :-)

... spravím blog a zavesím tam toto ako prvé. Len si musím trochu vydýchnuť. Skončil štvrťrok a mne z papierov trčí iba plešina. To je taký chabý pokus o výhovorku. :-)) A viete čo je zvláštne? Keď tu niečo píšem využívam kúzlo na výpočet výsledku za matematickou operáciou. Dnes pri tej úvahe mi tam vyšla 1. Nie je v tom nejaké tajné znamenie?

poddal sa :-)))
ďakujem Siváčik. A budem rada, ak mi aj naďalej zostaneš verný komentami :-))

farebnému dievčatu neodolá žiaden chlap, tobôž Sivá(či)k :).

Ak Ty, Hfw, nie si psychoš, alebo aspoň jeho príbuzný, tak zjem kefu. teda kefku, takú malú, zubnú, najlepšie z karamelu. :-))

fuj! sa nehanbíš ma podozirevať z klamstva?!? veď som ti už vravel, že som technik ako ty a sa za to ani nehanbím...

Mal som spolužiaka na strednej elektrotechnike. Vyštudoval ekonómiu na výške. Je technik, alebo ekonóm? Ale nakoniec, veď je to jedno. Hlavne že nám kefy (karamelové) chutia. :-)

hezky napsane...