zelená rusalka

Túžby nám unikajú do nenávratna keď ich odplaší náš strach. Ten je našim najväčším nepriateľom a príčinou všetkých našich hriechov a pokĺznutí. Život bez strachu a v láske ti zo srdca prajem

už aj tak si veľa ľudí klopká na čelo :-)

budú mať pukel ;)

Myslím, že z toho by sme mali mať väčší strach, ako z túžob...
A ďakujem :-))

No mne by sa tiež nechcelo :-))

A Ty vždy povieš??? A vždy konáš??? :-))

A Ty vždy povieš??? A vždy konáš??? :-))

snažím sa..vždy nepoviem,pretože niekedy je partnerka hladná a vtedy viem,že mlčati treba ;))

pomoze ked to zakricim? :))

s hladom so človek srandu neužije... :-)

aj keď som dala voľný priebeh mnohým svojim túžbam...

pekný deň rusalka :)

keď som to písala... mám pocit, že si jedna z mála, ktorá si vie povedať to svoje (napdlo ma pri čítaní Tvojho dnešného článočku)... :-))

ja som také snivé nemehlo... :-)

a nie som taká šikovná, aby som ju napísala...fňuq

život by bol omnoho jednoduchší..

Túžim po pive!

sak hod mi odkaz do odkazov. co len chlapi si ich mozu posielat? :))

teide: toz sepkam sepkama furt nicevo :( ani sa ta sipka na monitore nehne, mrcha leniva

V tomto počasí? :-)
Ale zas prečo nie...

niečo povedať, urobiť... to čo zastavíme kdesi na pol ceste, alebo to ani nenecháme tú polcestu prejsť :-)

To o čom píšeš je mimo nás...

isto túžia po tom,aby Ellie zastavila to,čo chce povedať..:)))

v tomto smere som nenaročna..Rusalka..:))

človek má jednu tvár ? Alebo myslíš tým správať sa prirodzene ?... lebo ani len to nezaručuje jednu tvár ...a potom aj s ľuďmi sa tvár mení ...
Ale inak tak nejako znie aj moja asi jediná tužba , byť sama sebou , burum burum.

nie vystupovať ako A a pak pod iným nickom ako B..a pritom su A a B diametralne odlišne osobnosti..

toto sa mi nepáči..mám v sebe viac tvári,ale stále som A..a ked sa A chce baviť,tak sa baví..ked plakať,tak plače,ked dupať nohami,tak dupe..ale všetci vedia,že je to A..))

je to niekedy hrozne ťažké... najmä ak cítim, že by moje nespútané reakcie boli také - ako to nazvať - také neštandardné :-)

joj s nickmi to je o inom, tam ja som nemierila.

aj keď tu budem mať päť nickov...
každý na inú náladu :-)

A keď ich pekne vyskladám dokopy bude z toho jeden človko...
Podľa mňa na počte nezávisí. Závisí na odvahe prekonať strach a byť sama sebou...

no, veď to .
Ja som teraz postihnutá tým seriálom, Ally McBealová a tam hrozne dumem, že je to tam postavené na drsne vyhranených individualistických črtách , ktorým sa dáva priechod. A ono napríklad humoristi si na tom zakladajú a občas tak dumem, že či by svet nebol taký farebnejší, keby sa proste človek tú unikátnosť nesnažil normovať ale pustiť von. Čím nemyslím, že by si mal na tom stava´t , alebo nebodaj to prehlbovať, ale aby mohol byť ako vravíš neštandardný , s čím úzko súvisí , aby si dovolil tým byť na začiatku trebárs aj trápny . hm

presne o tom to je... alebo aj o tom. Dovoliť si byť aj trápny... alebo ostať nepochopený. A nebáť sa toho.

sygon..a presne tam som mierila ja..aby nick bol totožny s človekom..

to by bola paradička..:)))

samé krásne myšlienky ...súhlasím s každým písmenkom .
Ten pancier veru niekedy je fest tesný a bráni nám sa poriadne rozhýbať aby sme sa mohli vyblázniť :))

vďaka a som rada, že oslovilo :-)
A som zvedavá, ako sa nám podarí pomaly z toho panciera odlamovať :-))

neviem, neviem či sa mi to vôbec niekedy podarí ...ale už aj to považujem za pokrok, že som si konečne uvedomila, že ja ten pancier mám :))
no a od vtedy sa aspoň snažím ...

držím palce :-)

Jediné riešenie je urobiť ten skutok, vysloviť tie slová PRÁVE VTEDY, keď sa v nás zrodili a keď cítime, že by bola škoda ich nerealizovať. Neskôr ostáva len smútok a ďalší pocit niečoho zbytočne premárneného... Čím viac sa nám bude dariť v tej momentálnej spontánnosti, tým skôr sa toho panciera zbavíme :-) Nemyslím však, že sa to dá trénovať (len) na blogoch. Nikdy nie je dosť priamej, úprimnej ľudskej komunikácie. Je dosť ľudí, ktorí nečíhajú len na to, ako nás "trhovo" využiť :-) Zas oneskorene, ale nedalo mi neozvať sa, ako to cítim ja :-)

Nepísala som vo svojom článočku o komunikácii na blogu. Myslím, že tu som dostatočne sponránna a dostatočne svoja. A nemám príčinu taká nebyť :-)

Vždy píšem o reálnom živote. O svojich reálnych pocitoch. Vo svojom komente neberieš v úvahu možnosť, že spontánnym chovaním a konaním môžme niekomu aj ubližovať...
Hoci by som chcela byť akokoľvek prirodzená a pontánna, vždy zostane istá hranica pre nevyrieknuté a nevykonané.

A nie je to ani o smútku a pocite čohosi premárneného... to som do svojho textu tiež nevložila....

Jednoducho je to o hraniciach spontánnosti... ktorá je ovplyvnená nie len hranicami vo vnútri môjho ja, ale aj istými šablónami a modelmi správnia sa... :-)

A tak :-)))

že každý dobre načasovaný a uskutočnený skutok či slová nás robia silnejšími a ulamujú z panciera. Rusalka, myslím, že skutočná udskosť sa prejavuje cez "neštandardné" reakcie a nekonať tak, alebo keď vidím manažérsku zdvorilosť, to sa veru trápne cítim :-) Napríklad pri tých "Pekných dňoch"... slová bez obsahu, návyk (nie tie Tvoje, ale počúvam to podchvíľou inde).

:-)

ktoré pomáhajú, nie ubližujú. Ako vieš, čo beriem v úvahu a čo nie? :-) Áno, je to zložité, nikdy to nie je len o čistom Dobre... Ale keby človek mal vždy polhodinu rozmýšľať, keď treba konať hneď, tak by nám veľa skutočných príležitostí ušlo ako voda pomedzi prsty. Často nám vnútorný hlas hovorí veľmi jasne, čo by sme práve urobiť mali a my sa necháme ovplývniť práve tými šablónami. A tak :-))) Pancier sa môže vtedy len vytešovať a upevňovať :-(

vidíš, a hneď prvá veta má v sebe protiklady "myslel som na spontánne slová a činy, ktoré pomáhajú, nie ubližujú."
Pretože ak konám spontánne, veľmi často to nemusí byť o pomáhaní... ale o tom, čo chcem ja, na čo mám chuť práve ja a nie tí druhí.

Ak za spontánne slová a činy považuješ skutočne len tie, stráca spontánnosť, pretože prichádza k selekcii, čo z toho, čo chcem urobiť/povedať pomáha...

ale píšeš príliš kategoricky. Bez protikladov sa reálny život pochopiť nedá :) Aj bez viet, do ktorých tie protiklady vkladáme a nesnažíme sa ich hneď oddeliť, analýzovať a "riešiť". Kto a čo je to "ja"? A skutočne som "ja" a "mimo" tí iní?? Nie sme previazaní tak, že všetko sa prejaví aj na mne, aj na mojom okolí, ľuďoch, s ktorými mám do činenia? Môžem pomôcť iným a sebe (len) ublížiť? Možno momentálne, ale z dlhodobejšieho hľadiska si myslím, že sa činy ustália v rovnováhe :-)) Veľmi sa mi páči Šakti, náhodou som od Teba zablúdil k nej. Na nej je tá rovnováha a pokoj veľmi vidno. Možno je to Rusalka vo výslužbe :-)))
Nedohodli sme sa na tom, čo to je spontánnosť, možno to chápeme trošku odlišne. Nemyslím, že by som nazval spontánnosťou, ak mám chuť trepnúť niekoho po hlave, lebo ma práve naštval. Ani to, že mám práve chuť na čokoládu :-) Intuitívne by som povedal, že spontánnosť a dopad činov a slov sú dosť nezávisle veličiny. Podobne ako Ty, mohol by som povedať opak - ak konám spontánne, veľmi často to nemusí byť o ubližovaní. Ba, cítim, že skutočná spontánnosť ako prejav duše má bližšie k neubližovaniu :-) Ak som Ti niečo nové povedal, som rád. Ak nie, ber to ako prejav spontánnosti, tej ktorá sa polhodinovo nezamýšľa :-)))