zelená rusalka

Celý včerajší deň som sa tešila na večer.

Príde mi nezmyselné, zmyselné oblizovanie pier ako ho predvádzajú hollywoodske krásky.

V posledných dňoch som si tak zľahka listovala a čítala v ženských časopisoch. A zistila som, že rád pre spokojný život asi nie je nikdy dosť

...lebo chcem mať nárok na veci, ktoré dospelí považujú za dospelým neprimerané.

Zraňuje. Nikto nie je imúnny voči bolesti z nej a napriek tomu láka a vťahuje do svojich osídel.

Ide o to, mať niekoho ponohe.

Už druhý týždeň nemám doma deti. Malo by sa mi cnieť, ale ešte sa nezačalo. A myslím, že sa ani nezačne. Jednoducho si to vychutnávam.

Cítim v sebe jej hĺbku, jej farbu, jej mnohorakosť. Je živlom, ktorého som súčasťou.

A stále je málo. Smiechu, úsmevov i radosti.

Bolíš ma a ja bolím Teba.

Zatváram oči a vybavujem si spomienky, ktoré voňajú. Nie je ich málo.

Sú vždy vinní obaja? Alebo o tom, že lono môže byť nie len padlé, ale i nedobrovoľne sa poddávajúce.

V mužoch je predsa len o čosi viac túžby po dobývaní a dosahovaní vrcholov.

Alebo o tom, ako sme sa spolu opäť stretli, ako nás prijalo lono prírody a ako sa nám podarilo dosiahnuť vrchol.

Alebo o tom, ako sa teším na dva týždne samoty

Chcela som včera písať o zle. Ďalšiu časť Spomienok na zlo. Vlastne som ju už napísala včera v autobuse a stačilo ju prepísať. Ale všetko je inak.

Streda večer je pre mňa čas, kedy relaxujem. Zvyčajne nevyspatá a poriadne unavená po predchádzajúcich troch dňoch.

Nedeľa čochvíľa skončí. Bola krásna. Plná neobyčajných myšlienok. A radosti.

Dúfam, že mi nasledujúce riadky nepošramotia povesť. To by som nerada.

Ako som tak ráno pozorovala rozplývajúci sa opar hmly, ktorý sa pomaly dvíhal a odhaľoval skutočne reálny svet mojej záhrady, rozhodla som sa, že budem pokračovať v úvahe o lone, že ukážem aj druhú z reálnych podôb ženského lona.