zelená rusalka

Zbyslav a Pařížov.

Všetko je celkom iné.

Ešte všetky nerozprestreli svoju krásu.

Prebúdzajúca sa krehkosť kaktusov.

Azda najkrajšie pre nás bolo, že ešte stále jazdí miestna "lokálka". Hoci v nej už nie sú lavice z dreva, stále je romantické to čakanie na vlak kdesi uprostred polí.

Obaja sa triasli strachom...

Hoci je noc, ten pocit nevyprchal.

Nádherný zámok, obrovská záhrada a obora s bielymi jeleňmi.

Nádherné, priam rozprávkové vodné dielo. Rieka Doubrav(k)a má stovky tvárí.A vie byť aj poriadne nebezpečná - všepohlcujúca. Hoci vyzerá tak nevinne.

Sama neviem, či sa ponorím do ticha i ja celá.

Sú nádherné. Biele, či červené.

Dom starých rodičov a záhrada, ktorá sa nám zdala nekonečne veľká, tajomná a tajomstvá ukrývajúca boli miestom, kde sa rodili nádherné spomienky.

Už cestou na miesta našich prázdninových spomienok sme vedeli, že sa tých miest budeme dotýkať zľahka. Že, si ich budeme vychutnávať pomaly - krok za krokom.

Načrela som do neho plným priehrštím. A priznávam, niekedy mi dochádzal dych. Bolo to však nádherné. Nádherne neopakovateľné kráčanie po stopách spomienok.

Cestovať autobusom... tým čo vždy. Ale mať na chrbte ruksak, ktorý váži možno viac ako 20 kg.

Späť do môjho detstva.

Recept mi poslala Hanka, vyskúšala som a následne vymyslela recept na ďalší koláč.

Neviem kedy rozkvitnú do plnej krásy, ktorá teraz drieme schovaná v pukoch. No už teraz sú pre zrak neodolateľné.

Oblaky prirýchlo menia svoje tvary...

Na tyčinky, na piestiky, jemné zrniečka peľu...