zelená rusalka

A tak som pod perinou, trčia mi len končeky prstov, ktorými klopkám do kláves.

Vonku mrholí. Pred chvíľou som dorazila do práce. Celá zmrholená.

Už som písala o prirodzenosti a spontánnosti, o strachu a slobode.

Venované Sygon.

Bol prvý, ktorý tu so mnou súvislejšie komunikoval. A na prvých nikdy nezabúdame.

Stopa po mojom prvom dotyku chlapčenskej duše sa mi v spomienkach nezachovala.

Dnes som si uvedomila, že by bez nich môj život ani zďaleka nebol taký fajn, aký je.

A určite o nich ešte napíšem. Špeciálny článoček na želanie o bozkoch - pre Sygon.

O jazierku, ktoré bolo plné sĺz. Pre Zuzku Rozprávkarku.

Vnímam ich nie len s očami otvorenými dokorán, ale ja pod privretými viečkami.

„Pozerali ste sa niekedy na nočné mesto? Z výšky, povedzme stojac na kraji strechy, fajčiaci poslednú cigaretu...“ Tak začínal Rieperov článok Iskry

Venované Sygon.

A ako vždy, začínam mať cestovnú horúčku.

Včera sa nenápadne objavila v diskusii.

Hoci je obloha jasná a svieti slnko, je cítiť, že sa vracia zima.

Akákoľvek póza sa môže nečakane obrátiť proti nám.

A vôbec som sa kvôli tomu nemusela utiekať k snom. Jednoducho som si nasnežila a nazimila sama. Písmenkami, slovami, ľadovým čajom a keby bola v mrazničke zmrzlina, bola by za dňom pekná mrazivá bodka.

Dnes ráno, hneď ako som sa zobudila, som začala snívať.

Už som o ňom chcela napísať veľakrát. Vždy chýbal ten správny impulz. Až večerný článoček od Bublinky ma konečne rozhýbal.

So starou mamou sme totiž liezli na jablone.