zelená rusalka

nahodila si pomerne obšírnu tému. V prvom momente by som povedal, že máme tak konať, ako to cítime. Je to vôbec možné ?

Čo cítiš ako najväčšiu prekážku toho, že často nekonáme tak, ako cítime?

to nie je také jednoduché...prejavovanie vlastnej prirodzenosti a spontánnosti nás podľa mňa vedie k odsúdeniu a zavrhnutiu spoločnosťou...aspoň v niektorých prípadoch

ja casto premyslam, preco svoju spontannost obcas skryvam za ironiu, sarkazmus. preco sa niekedy nedokazem uvolnit a nechat sa unasat zivotom. hanbim sa? bojim sa? coho? ze ked sa odhalim, nepochopia ma? alebo je v tom nieco uuplne ine? co je tou mojou prekazkou? mam otazkovu naladu a odpovede nie a nie prist. otvorila si vo mne patraca po niecom, na co nemozem uz roky prist. mozno mi to pomoze niekto tu objasnit ;)

pripomenula si mi jeden vtip.

Pýtajú sa Žida, že prečo vy Židia odpovedáte na otázku, otázkou ?

Žid odpovedá: A prečo nie ?

ak patríme medzi psychicky zdravých jedincov?

na obmedzovanie prirodzenosti, pravidlá, ktorých sa všetci držíme nás k tomu nútia...ty sama si nedávno podľahla role matky a neprejavila svoje prirodzené túžby, pritom by si svoje dieťa o nič neumenšila, pretože je dospelé...prečo rusalka? pýtala si sa samej seba?

Asi je v tom aj kúsok ostychu,
kdesi v podvedomí spomienka na to, čo sme počúvali ako deti od starších: "Správaj sa poriadne... nerob to... usmej sa.. nesmej sa... VEĎ ČO POVEDIA DRUHÍ".
A možno aj strach z toho, že budeme vyzerať iní...
tiež mám teraz hlavu plnú otázok...

keď ja som teraz taká zaotázkovaná :-))

ktoré sú spojené s činnosťami, ktoré by v podstate nemali byť ničím obmedzujúce...
Keď sa jedná o povinnosti často musím konať tak ako nemám chuť. Či už v zamestnaní, alebo doma....
Ale čo tie chvíle, ktoré by som nazvala chvíľami slobody...? veď tej neprirodzenosti je dosť aj na priateľských stretnutiach, vo chvíľach, ktoré prežívame s najbližšími... ale aj v tých, počas ktorých sme sami so sebou... Vo chvíľach, ktoré nie sú obmedzované striktnými pravidlami...

nepovažujem za oficiálny, formálny, nedávala by som ho do jedného vreca s povinnosťami pracovnými...je založený na dôvere, spoločných zážitkoch a mnohých iných veciach, na ktorých aj priateľstvo...vlastne neviem
prečo to nedokážem ja? dokážem to len voči ľuďom, ku ktorým mám skutočnú dôveru, v hlbšom vzťahu, v ktorom mám pocit, že má človek o mňa skutočný záujem a nie som len vyplnením voľnej chvíle...stratou času...
a konám tak zo strachu z odsúdenia, hanby, nepochopenia a kvôli zachovaniu energie, ktorú by som musela vynaložiť na vysvetľovanie :(

pravdu mas, sme strasne ovplyvneni tymi recami z detstva. zvazujeme sa nimi, aj napriek tomu, ze nemusime. teda robime tak vo vacsej miere, ako vyzaduje spolocnost. a s tou inakostou:) juuuj, tema na dlhe premyslanie. netuzime byt kazdy iny? ale ked to pride citime sa zrazu nesvoji. nejako nas to zaskoci, zneistime, ked sa na nas upieraju nechapave pohlady :D aspon ja mavam tento pocit.

pod pojmom "cinnosti, ktore by v podstate nemali byt nicim obmedzujuce"? kde je ta hranica pre teba?

ale jednoducho je v tomto vzťahu prítomná aj moja zodpovednosť voči nemu... a isté veci vykonať musím, aj keď sa mi nechce... Hoci si s nimi užívam aj kopu tých spontánnych chvíľ, z ktorých máme všetci radosť a ktoré nám prinášajú do domu smiech a uvolnenie.

Takže Tebe sa darí byť k ľuďom, ku ktorým máš dôveru vždy prirodzená... a chováš sa vždy celkom spontánne... lebo ja som si uvedomila, že na 100% to nedokážem ani tam...

a o niektorých nehovorím ani tým najbližším...koľko ich vlastne je? až jeden? hm :( len jeden človek vie, čo teraz cítim a nad čím premýšľam...som k nemu otvorená a viem, že mu to nie je príjemné, že ho tým raním...
byť slobodná pre mňa znamená trpieť pre kvôli svojim túžbam, plakať pre svoje sny a hovoriť o tom, čo ťa trápi, aj keď by sa to niekomu zdala byť totálna hlúposť...
zároveň byť taká, aká sa cítiš byť...aj na úkor bolesti niekoho, kto ťa takto pozná :(
a jasan, že si musela...byť matkou, niekedy je však tá zodpovednosť na úkor nás samých a nemusela byť a inokedy je nedostatočná a aj to ide proti nám

možno aj kdesi vnútri túžime byť iní... alebo cítime, kde je naša inakosť...asi je to skutočne ten strach, ktorý je brzdou prejaviť ju aj navonok...

A k tým činnostiam, ktoré by nemali byť ničím zväzujúce.Je to napríklad slobodné prejavovanie svojich emócií... hoci len v prítomnosti tých najbližších. Smiať sa keď je nám niečo skutočne smiešne, plakať bez ostychu, keď je nám smutno...
naložiť si na návšteve na tanier ďalší koláč, keď na neho máme chuť a nie zdvorilo ďakovať...

Neviem, kde presne je tá hranica, kedy môžme byť celkom sami sebou... mala by nám to prezradiť naša intuícia... ale mám pocit, že sa ňou riadime čím ďalej, tým menej...

ale to snáď nie je to, čo bráni nešej spontánnosti prejaviť sa... alebo áno?
A Dia, naozaj sloboda znamená trpieť pre svoje túžby a svoje sny?

a niekto to pociťuje ako násilie voči okoliu, ktoré zase v sebe často pociťuje ako nepríjemné a bolestivé...
ale možno to nie je sloboda...ja si vždy uvedomujem, aké správanie je odo mňa očakávané a ak nie výčitky, nasledujú vždy pokarhania a poučovania, čo pre mňa znamená utrpenie :(
a tak človek slobodný, ktorý voči okoliu nemá hrošiu kožu, cíti pri plnení svojich túžob a snov nepriazeň okolia...ale to je asi extrém...

ano, strach! asi je naozaj tou najvacsou prekazkou prave on... len obcas nechapem, preco ho mame pred najblizsimi. je to nepochopitelne.

mala som jednu osobu, pri ktorej som bola spontanna, dlho a krasne. obcas i drsne ako dia naznacila. uprimnost, blizkost, spontannost obcas nesu aj neprijemne rizika.

intuicia - och dalsia zapeklita vec. suhlasim, ze sa nou riadi tento svet stale menej a menej. ja ju mam vyvinutu myslim dost, ale tiez ju obcas nepocuvnem...

intuíciu sa oplatí počúvať, lebo ona máva takmer vždy pravdu...

prečo iba takmer?

keď som ju nechcel brať na vedomie, tak nie ja som mal pravdu, ale ona. Beťárka jedna, odvtedy ju počúvam...

ja viem, uz niekolkokrat som jej nepocuvutie tvrdo pocitila...

prečo sa ale často bojíme spontánnosti, aj keď ňou nemôžme ublížiť? Vo chvíľach, ktoré sú pre spontánnosť ako stvorené?

čo si napísala

áno, to je to, pred čím zatvárame svoju myseľ... nechcem ju počuť...

nechceme ju počúvať

neviem, na druhej strane nechávam dosť často priechod svojej prirodzenosti aj na verejnosti...prejavím aj hnev, prekvapenie a nevedomosť...v tom nemám problém...ale ak mám pocit, že by moja otvorenosť niekoho zranila, radšej ustúpim...takže u mňa sa spontánnosť neprejavuje zo strachu ublíženia niekomu cudziemu...
často sa mi stáva, že vo svojej spontánnosti poviem prvú vec, čo mi napadne a dotyčného sa to nevhodne dotkne, aj keď to nepoviem s úmyslom ublížiť mu...preto sa krotím

Ja som skôr myslela na ten strach, že ublížime sami sebe... svojej "povesti". To je asi často brzdou našej spontánnosti...
To, o čom píšeš poznám. Takže sa občas krotím i ja :-))

odložiť zábrany a dať priechod svojej prirodzenosti, zabudnúť na opatrnosť a obnažiť svoje zraniteľné miesta, položiť srdce na dlaň a podať ho inému človeku...
skrátka, znamená to byť samým sebou, byť taký, aký som, byť nahý a bezbranný..
a stačí, ak vo chvíli takejto bezbrannosti človeku niekto zatne do živého, ak sa ho dotkne necitlivou poznámkou, výsmechom, nepochopením, odsúdením, zradou, potom spontánnosť mizne pod ochrannou vrstvou opatrnosti, ostychu a zábran...

kazdy tuzime byt spontanny, len spontannost jedneho obcas "zabije " spontannost ineho cloveka. a obcas je to len obycajna zavist, ktora ju zabije. lebo ludia druhym zavidia vascinou to, coho sami nie su schopni...

no ešte som nezažil, že by moju spontánnosť „zabíjalo“ to, že závidím niekomu jeho spontánnosť...
btw myslím si, že závisť je v podstate túžba - aj keď prejavovaná nešťastným spôsobom - niečo mať či niečím byť, a v tomto zmysle túto emóciu považujem aj za pozitívnu.

ja som nehovorila o tom, ze tvoju spontannost ma "zabit" zavist voci spontannosti ineho. hovorila som, ze tvoja zavist moze "zabit" spontannost toho, komu zavidis. ked zavidime, sme vacsinou ustipacni a vieme sa dotknut toho druheho. a on si ten pocit bude pamatat, ked bude chciet byt pred tebou opat spontanny...

no napísala si „spontannost jedneho obcas "zabije " spontannost ineho cloveka“ a pochopil som to tak, ako som napísal.. súhlasím s Tebou, že uštipačnosť (nech už je jej príčinou závisť či niečo iné) druhého človeka zraňuje a núti ho chrániť sa - aj tlmením spontánnosti.

ani ja sa takto rano netuzim priet o slovicka... hlavne, ze v tom mame jasno;) a nabuduce budem dvakrat merat, az potom pisat :)

budem dvakrát čítať, až potom interpretovať a vyvodzovať dôsledky... :)

....vsetci sme herci vo filme svojho zivota...

súčasne sme herci vo filmoch života mnohých iných ľudí ;).

keď pred nimi nehráme :-)

a tráva je zelená... :-p

ale ja som sa nepretvaroval a vzdy som bol prirodzeny a spontany a mozno aj preto ma ludia nemaju velmi radi,pretoze sa nehram ale poviem co myslim a ludia neradi pravdu.
Niekedy mi to trva dlhsie niekedy kratise ale vzdy to skonci rovnako,som sam pretoze ludia niekedy neznesu zivot bez pretvarky a tak radsej budmem samostatna jednotka ako sa mam podrobovat.

"odložiť zábrany a dať priechod svojej prirodzenosti, zabudnúť na opatrnosť a obnažiť svoje zraniteľné miesta, položiť srdce na dlaň a podať ho inému človeku...
skrátka, znamená to byť samým sebou, byť taký, aký som, byť nahý a bezbranný.. "
Myslíš, že je človek v stave, ktorý si popísal skutoťne taký bezbranný? Veď takýmto spôsobom sa otvárame skutočne najbližším...

Stále mi z toho vychádza ako najväčšia prekážka spontánnosti strach...

ma v spojitosti so spontaneitou zaujala... možno sa k závisti vrátim v niektorom z ďalších článočkov

asi by som svoj život k filmu neprirovnávala... dej filmu sa odohráva podľa scenáru, podľa scenáru hrajú herci, vo filme je málo priestoru pre improvizáciu...
život by mal byť v prvom rade o slobode nášho konania...

kto nie je rád, keď nehráme?

je fajn, keď si môže niekto o sebe povedať to, že sa nikdy nepretvaruje, že je vždy priamy a spontánny :-))
Držím palce, aby sa Ti to darilo aj naďalej... veď nie je vôbec dôležité, aby nás mali všetci radi :-)

Dakujem no obcas nie je prave naj ked si samostatna jednotka prilis dlho ale prezil som doteraz prezijem snad aj nadalej.

Always, dovolím si s Tvojím výrokom nesúhlasiť a polemizovať.
v prvom rade „povedať, čo si myslím“ nie vždy znamená to isté čo „povedať pravdu“.. zväčša vyjadrujeme len svoj subjektívny názor, a ten môže byť od pravdy na hony vzdialený.
moja skúsenosť so vzťahom ľudí k „pravde“ je iná než Tvoja, myslím sí, že veta „ľudia neradi pravdu“ ju vystihuje neveľmi presne.
skôr sa mi zdá, že väčšina z nás nevie „pravdu“ (rozumej (tvrdú) kritiku) povedať tak, aby ju jej adresát prijal bez pocitu, že ide o necitlivý až hrubý útok na neho.
je ťažké kritizovať a nezraňovať, je to umenie a ovláda ho len málo ľudí...

v stave, ktorý som popísal, je človek obnažený a bezbranný, a teda zraniteľný.. a aj keď sa takým spôsobom otvára najbližším, neznamená to, že sa tým nevystavuje riziku.. lebo dnes blízky vzťah sa môže časom zmeniť na vzdialený až nepriateľský, dnes milujúci človek môže zajtra nenávidieť...
s tým, že je strach najväčšou prekážkou spontánnosti, súhlasím a naznačil som to aj vo svojom komente.. je to strach z necitlivoti, výsmechu, nepochopenia, odsúdenia, zrady...

prirodzenosť spontánnosť... občas vlastne ani neviem aká je moja prirodzenosť, ako sa to prejavuje? ako sa ja prirodzene prejavujem..? je to asi len dôsledok dlhodobého prispôsobovania sa spoločnosti, očakávaniam druhých. ale nestojí to za to! je to ako žiť v klietke. Tak sa znova učím svoju prirodzenosť objavovať. a súhlasím s hfw, často ľudia nevedia pravdu správne podať a preto ju ostatní neradi počujú. nevedia sa vyrovnať s pocitom ublíženia, alebo možno aj krivdy ak voči nim niekto narovinu vysloví kritiku-pravdu...

prispôsobovať sa spoločnosti a očakávaniam druhých je ako žiť v klietke presne popisuje jednu stránku vzťahu medzi „my/oni“ a „ja“.
na druhej strane, spoločnosť môže dobre fungovať len vďaka ochote ľudí navzájom sa prispôsobovať a vychádzať si v ústrety.
neexistuje ani absolútne prispôsobenie sa, ani absolútna osobná sloboda, každý z nás je odkázaný hľadať rovnovážny bod, v ktorom sú prispôsobenie sa a osobná sloboda namiešané v takom pomere, že nám to umožňuje medzi ľuďmi uspokojivo a zmysluplne fungovať bez pocitu, že prestávame byť sami sebou, že strácame sami seba.

suhlasim s tym ,ze je tzke povedat kritiku ci uz tvrdu or hocaku tak aby bola prijata bez pocitu utoku a pravdepodobne to neviem ale aj tak si myslim,ze to nie je len o tom vediet ju podat ale aj o tom vediet ju prijat a podla mna su oba postoje narocne na zvladnutie.
Co sa tyka subjektivneho nazoru a pravdy, ano su to rozdielne veci ale nie vzdy sa vylucuju, pretoze predtym nez nieco vyslovim vacsinou sa snazim na to pozerat z viacerych stran a tak no nie je vzdy subjektivny nazor aj ked ani tym sa nevyhnem obcas.

"...lebo dnes blízky vzťah sa môže časom zmeniť na vzdialený až nepriateľský, dnes milujúci človek môže zajtra nenávidieť... " keby sme takto premýšľali, nedokázali by sme sa už nikdy nikomu otvoriť...Alebo?
Kde je tá hranica, kedy je naša viera v niekoho taká veľka, že prevyšuje strach z možného zranenia a nepriateľstva...? Nemôže nás i tu sklamať naša intuícia?

s tým presadzovaním jedinej možnej pravdy mám bohaté skúsenosti... stačí si spomenúť na komunizmus...
Napriek tomu, súhlasím s Tebou v tom, že je asi lepšie vysloviť to, čo si skutočne myslíme, hoci by sme sa aj mýlili...

k tomu, aby sme sa z opatrnosti neotvárali ani ľuďom, ktorí sú nám najbližší.. len som chcel naznačiť, že aj obnažovanie pred blízkymi je spojené s rizikom, ktoré sa občas zmení v reálnu hrozbu.. napríklad v rozvodovom konaní dokážu na seba nenávisťou posadnutí partneri, ktorí sa kedysi milovali, vytiahnuť neuveriteľne zraňujúce veci.. a kto prejde takouto traumatizujúcou skúsenosťou, môže mať veľké ťažkosti s otváraním sa KOMUKOĽVEK vrátane blízkych ľudí.
čo sa tej hranice a intuície týka..
je premenlivá a je na individuálnom posúdení či na intuícii každého jedného človeka, kam si ju umiestni.. osobne postupujem tak, že ak niekoho milujem, tak mu plne dôverujem, a nezaoberám sa tým, čo bude, keď láska pominie.. lebo láska, ktorá nie je sprevádzaná bezvýhradnou dôverou, nie je láska, ale racionálne kalkulovaný vzťah.

A máš pravdu, že najmä po zraňujúcich skúsenostiach je následné otváranie sa niekedy priveľmi ťažké...

suhlasim s oboma nazormi aj stym presadzovanim jedinej pravdy (inak ja som nepisal,ze sa ma presadzovat len jedna pravda) aj s tym otvaranim sa po zranujucej skutocnosti (veru poznam to z vlastnej skusenosti)

tu rovnovahu a myslim ze tak nejak to je. urcite nemozme maximalizovat svoju slobodu prejavu inak by sme skodili spolocnosti a asi by prestala fungovat keby tak premyslal kazdy. a s tym milovanim a riskovanim ublizenia- nuz o tom je zivot, ak by sme sa bali negativnych pocitov nemohli by sme zazit ani to krasne co by to mohlo v urcitej etape priniest. zivot je o riskovani...

o riskovaní je aj láska.. je to hra s ohňom, ktorý nádherne rozpaľuje telo i dušu, no dokáže ich tiež spáliť do tla...

a náramne si viem na tých veciach pochutnať. ňam-ňam :-)

necitala som komentiky, len co ma napada...
potlacame spontannost a plno inych dobrych veci z dovodu , ze sa nutime potlacat negativne emocie .
Nutime sa ovladat zlost , agresivitu , zavist , hnev , nevolu , nesympatie , ze sa nudime ... Nutime sa a tak sa stavame neprirodzenymi .( Negativne emocie su normalnou sucastou zivota a ich absolutne poznanie je nevyhnutne na ceste ku slobode .)
A tak sa stavame neprirodzenymi aj pri pozitivnych emociach .
A nakoniec iba neprirodzenymi stale.