zelená rusalka

Adík by o tom mohla rozprávať,sám sa nepriznám ;)

že je dobré, že emóciam vládne rozum...ak by nie, bol by z toho poriadny galiamatiáš..lebo nálady sa menia, ako deň a anoc, ľudia sa menia, prostredie sa mení.. Je vhodné vedieť, kedy a prečo má ísť, či neísť z našej mysle, tela a úst..von. ak to niekto pociťuje ako záťaž.. tak je to na ňom...Má ten vládnuci vlastný rozum...

veď sa raz prezradíš :-)

na emóciami a nad prirodzenosťou?

... aj ja som na tom občas tak, že v sebe dusím city... Ale dlho to nevydržím, lebo sa potom zo mňa stane parný kotol a najneskôr behom dvoch dní vybuchujem.

Takže som sa naučila radšej hneď všetko dávať von. Ja som celkovo tlakový hrniec na emócie..

toto sú slová vytrhnuté z mojej hlavy. Ja súhlasím úplne so všetkým čo si napísala. Dnes som na to myslela. Vlastne... akoby som žila v klietke, ale dvere sú otvorené. Mám strach z nej výsť. čo ak ma nebude čakať to čo si myslím? čo ak už nebude cesty spať? čo ak zvonka tá klietka prestane byť klietkou a život v nej sa mi spätne bude zdať ako to najlepšie... ale! nebudem sa môcť vrátiť?

ak to vieš vždy... ak nemusíš nič potláčať... :-)
Ja teda občas brzdím... :-(

celkom pekne si to prirovnala k tej klietke s otvorenými dvermi...
myslím, že vrátiť sa do nej človek môže vždy... ale asi je to ťažké, ak okúsi chuť slobody...

prečo sa brániš prijať to, čo Ti neublíži?
prečo nedokážeš povedať, čo Ti spraví radosť??
prečo si necháš ubližovať tým, čo Ťa bolí???

Už som akosi pozabudla, ako sa to štupľuje. A celý život je to so mnou naopak: srdce rozhodne a hlava potom bedáka, akú hlúposť to zas vyviedlo.

Ak konáš tak, ako skutočne cítiš?

preto, lebo sa bojím, že viac stratím ako získam...?
neviem?

ak si nenecháš ubližovať tým, čo Ťa bolí?

a ja aj z vlastnej skúsenosti viem, že srdce občas zradí. Miluje ilúziu a nie skutočnosť.

a stratiť môžme veľa... alebo si myslíme, že môžme stratiť veľa.
Rešpekt, lásku, úctu... blízkych...

rešpekt, lásku, úctu blízkych, ak by mali byť postavené na ubližovaní (si) a spôsobovaní bolesti...

a nie všetky ilúzie človeku škodia.

myslíš, že naše city sú vždy prejavom lásky k ilúziám?
Ja obdivujem všetkých , ktorí dokážu byť prirodzení. Keby som takých nepoznala, tak by ma to možno až tak netrápilo...

aj keď niekto koná podľa svojho najlepšieho presvedčenia, tak môže ubližovať...

myslim, ze je to sposobene sucasnou vychovou
dieta dostava neurcite odpovede na jasne otazky {Preco problem }, odcitava spory medzi verbalnou a neverbalnou komunikaciou {kriste lezies mi na nervy (mamka ma len zly den v praci)} , sucasny model zamerany na "pochvaly" nauci reflektovat hodnotu vykonu na zaklade spatnej reakcie, nie prezitku samotneho {Ako sa mu dari, same jednicky. Pekne si to nakreslila a najlepsie ked tak budes kreslit stale, lebo to lahodi ockovemu egu, akeho ma bajecneho syna}. Kritizovanie nie je vysvetlovane ako subjektivny pohlad jedinca ale globalny fakt . {Si taka a taka ! nie ja ta teraz vnimam ...} Dieta v tom bordely a informacnom sume emocii a cinov si najde najlahsiu cestu ako nejak splnat tieto rozporuplne poziadavky , pochvaly, odpovede, nevolu .
Vysledkom je strata prejavu prirodzenosti {Nemozem teraz plakat, teraz nie} , v horsom pripade trvala strata prirodzenosti {Nidky sa nehnevam}.
Finalne sa clovek snazi vyhoviet vacsine , spolocnosti alebo sa z toho zovretia oslobodi a kraca si samotarskou cestou zase zbaveny socialnej potreby . Okrem toho v tom sume nerozoznava ani , co moze a nemoze u druheho. {Chce sex teraz, ci ho nechce ?}
Vidim to tak, ze nasim chovanim zamazavame hranice nasej toleracnie, nasej vole, nasej slobody . {Nemozem predsa dovolit aby videl, ze ma nebavi ..} Neschopnost vidiet hranice u druhych nas zbavuje moznosti slobodne vzniest poziadavky {Mozes ma pohladit ? Co ak to nechce ? Chce to ? }

a posledne tri riadky akoby mi z duse isli... (sranda, ze som si to priznala). jedine, co mi (lepsie povedane k mojej osobe) nesedi je to o to o tom smiechu... smiech ci usmev, proste vesela tvar je niekedy pre mna nieco, za co sa skryvam, takze ho nikdy nepotlacam... :o))

Časť pravdy vidím aj v tom, že sa snažíme vyhovieť väčšine...
... a ten dôsledok si pomenovala dosť presne "ze nasim chovanim zamazavame hranice nasej toleracnie, nasej vole, nasej slobody"

Jsa sa smejem skoro neustále... ale predsa mám niekedy pocit, že svoj smiech niekedy potláčam...

že poviem na rovinu čo si myslím. Čokoľvek sa tu popíše môžem akceptovať z hľadiska tolerantného prístupu. Keby si písala v prvej osobe o to viac. Avšak ak na adresu nás všetkých napíšeš že: "Každý z nás predsa pozná zákony a etiketu. Každý z nás má stanovené ešte i svoje vlastné hranice pre svoje správanie a konanie. Preto nechápem, prečo nedokážeme byť slobodní aspoň vo vnúti týchto hraníc." - s tým nemôžem súhlasiť. Obávam sa, že komentáre už skĺzavajú do nekritického pritakávania a tým pádom nie sú prirodzeným vyjadrením individuálnych postojov jednotlivcov.

Žijeme zaškatulkovane, v určitých hraniciach, niektoré postavili rodičia, škola, okolie, rodina, práca. Sygon to podla mňa dobre načal. Aj myšlienky rozprávkarky by sa mi hodili. Inak reagujem s niekým veľmi blízkym a inak s "papierovo" najbližšou osobou. Mám rád prejav prirodzeného citu, pohladenie, niekedy aspom milý pohľad. Tiež som sa cítil ako sopka pred výbuchom. Otvoril som klietku.

aj ty si myslíš, že srdce má bližšie k ilúzii než ku skutočnosti? ak je tak, nie je potom samo srdce ilúziou? :-)

najmä, ak dáš druhým šancu s Tebou nesúhlasiť...

A v čom vidíš nekritické pritakávanie prosím?

že si dokázal otvoriť klietku :-)
A Sygon je mladá slečna :-))

stavila som na prirodzenosť..spontánnosť..a samozrejme intuíciu..je pravda,že rada prekvapujem..a je pravda,že nie všetci to prijimaju tak,ako prezentuju..pretože..myslím,že každý by medzi preferovanými vlastnosťami u ľudí spomenul uprimnosť..ale..neviem,či každy ju aj znesie..a to je len uprimnosť..jasne,že k uprimnosťi by mal byť pridaný takt..ale..aj tak..znesieme?..

a tak riskujem..možno..ale..v globále..neprinieslo mi to žiadne velke neštastia..asi len jedno..ked dotyčna osoba boal v klietke..a silnej..a ja som ju nemohla z nej dostať..to ma bolelo..a dosť..

že niekto našu otvorenosť prijíma a u niekoho darmo hľadáme odozvu...
to znamená, že sa v rovnakých situáciách, ale v inej spoločnosti môžme správať rozdieľne...

uplne jednoznačne to je u nas vo firme..)))..ku klientom sa správam oficiálne..všetci ma maju za profesionálku..ale..je medzi nimi zopár jedincov,ktorí už mali možnosť spoznať Ellie - živel..a tí nechápu..))))..v dobrom slova zmysle..všetko sa dá..len fakt treba mať silnú intuíciu..a hádam aj rozhlad..))))

šef je rovnako oficiálny aj k top teamu..a tak sme dobrý team..on je oficiálny a ja som ľudská..)))))niežeby nebol aj on..ale..nemôže byť..))))))

Na iné mi už čas nezostal. Príjemný večer všetkým!

si pletie intuíciu a prirodzenosť s pudovosťou. na ktorej je strane, sa spozná podľa toho, či sa mu skôr darí, alebo sa častejšie dostáva do závozu :-)

aky vnimas rozdiel medzi pudovostou a prirodzenostou ?

asi takto: rozdiel medzi správaním tela ovládaného hormónmi a správaním mysle neobmedzenej šuflíkmi

a preto by sa mal stať sám sebe Bohom...zákonodarcom, tým, ktorý určuje, čo je správne a čo nie...napriek tomu, že svet leží mimo dobra a zla...ľudia to však nedokážu zo strachu...hm
je veľmi ťažké žiť bez Boha, autority, predpísanej morálky...zmyslu života, budúcnosti...možno aj preto sa zblázdnil
ale mnohé z toho, čo naznačil, má niečo do seba ;)

šuflíkov, malých aj veĺkých, tajných aj verejných, do ktorých si triedi svoje ilúzie, sny, myšlienky... Netreba si to mýliť s väzenskými celami, pretože žiadnu myšlienku, žiaden naozajstný cit NEMOŽNO UVAZNIŤ, možno ho ovládať, potlačiť, ale uväzniť nie. A čo sa týka tvojej otázky, či samotné srdce nie je ilúziou, nie, aspoň to moje, pretože je v mojej hrudi a bije. Teda, ono bije aj mňa... Za to, že si prifarbujem vzťahy, vidím ich nereálnom svetle - to je tá ilúzia, o ktorej som písala. V takom prípade človek miluje svoj sen, nie skutočnú reálnu bytosť. A je veľmi prekvapený, keď neskôr spozná, niekedy veĺmi neskoro, s kým ma vlastne do činenia.

Ako možno zabiť boha? A stať sa sám sebe zákonodarcom znamená dať zákonom svoje vlastné hranice... Lenže ako vieš, že práve tie moje hranice sú dobré? Ako vieš, že to, čo ja považujem za morálne, na druhej strane sveta nepovažujú za nemorálne?

Idem na hodinku, dve von, ale keď sa vrátim, môžeme podebatovať.

niektorí nedokážu žiť ani bez prasprostého ľudského vodcu: egypťania, palestínci, číňania, slováci... :-)

ja mám dve srdcia, bé-bé! a v hrudi bije iba jedno - to podružné :-)

intwist...chápem skrytu naražku..ak dokažeš s napísaneho zistiť,čo je ake,tak klobuk dolu..

skôr si myslim,že tipuješ..ale..na to som už zvykla..nie si prvy,ani posledny,čo si utvoril názor..a hned aj mylny..nevadi..prekonam..)))

a dúfam,že z toho zase nevylezu ako vzťahovačna..))))
inak..fakt..si ako hogo..)))

Prečítam všetko a zapojím sa :-)

O
_
!!
A to druhé srdce, máš ako slepačie vajce zahrabané... Kde?

hm, tiež všetkému, čo povedal,nerozumiem...idem si o ňom práve teraz čítať, tak vysvetlím podrobnejšie...ide o to, že človek, ktorý sa drží autorít má byť podľa neho prekonaný...ani on sám nechcel byť svojimi myšlienkami autoritou, ktorá prikazuje, ako máme žiť...
ide o to, že by si sa nemala báť toho, či sa rohoduješ (ne)správne podľa niekoho...ale aby si sa tak rozhodla podľa seba...čím neubral vážnosť zodpovednosti za svoje činy...len mám pocit, že sa dnes mnoho ľudí obzerá kade tade a nevnímajú to, čo sami chcú...

rozprávky sú o boji dobra a zla...v skutočnosti je asi nutné z neho vychádzať...no povedz mi Zuzanka, odkiaľ berieš istotu o tom, že je vo svete niečo dobré alebo zlé? svet nie je ani taký ani onaký, proste je...len človek sa vohnal do klietky s pascami a skúša, zraní sa, možno siahne aj druhýkrát...a prečo? pretože má strach žiť sám za seba :(

triediť si myšlienky je jedna vec a dobrovoľne sa pri vnímaní reality obmedzovať týmto triedením je vec druhá.
vnímanie so šuflíkmi vyzerá takto: myseľ sa stotožňuje so šuflíkmi. hustá sieť šuflikantských predstáv brutálne skresľuje príjem vnemu a automaticky nasmerúva jeho hodnotenie do navyknutých koľají (doslova hodnotenie znásilňuje).
bez šuflíkov: vzniká otvorená myseľ, ktorá realitu prijíma bez deformácií - takú, aká je. sekundárne si berie na pomoc pri výklade vnemu šuflíky. mimoriadne dôležité je, aby sa s nimi v tej chvíli nestotožňovala, ale udržiavala si nad nimi nadhľad. nič ľahšie. to iba strach nám bráni otvoriť sa, lebo šuflíky považujeme za svoje <i>ja</i> a bojíme sa, že ak sa od nich odtrhneme, o <i>ja</i> prídeme :-)

tie zátvorky okolo JA si odmyslite. netušila som, že v komentoch tagy nefungujú :-(

ako si prišla na to, že som sa ťa nejako dotkol? :-)
a vraj som ako hogo? chceš ma naštvať? vari som taký politicky korektný ako on? :-)

pôvod všetkého hľadaj vo výchove. áno ja súhlasím. Príliš sa sústredíme na hodnotenia okolia a tým si utvárame pohľad na seba. Lebo sami od seba si ho vytvoriť nevieme. Teda ak zhodíme tie raťaze závislosti na tomto obávame sa, že stratíme svoju individualitu, nebudeme vedieť kto sme, naše sebavedomie klesne..(?) To je vlastne len náhrada za našu nevyrovnanosť. Mali by sme čerpať silu z nášho vlastného vnútra, nie z názoru ostatných, čo nás často ani dobre nepoznajú, ale hodnotia...

porovnanie so slepačím vajcom ti zišlo na um ako jediné? tebe? rozprávkarke? chceš vari povedať, že nevieš o tom, že ľudia majú okrem srdca-pumpy aj ďalšie, ktorým cítia? :-p

Prečítam všetko a zapojím sa :-)

idem okamžite do kuchyne :-p,.,.,.,

Sygon to vystihla s tou výchovou celkom presne... priveľmi skoro deťom zastrihujeme krídla...
tam kdesi vidím zárodok toho všetkého, čo tu dnes napísala...

akoby bola pre obe srdcia :-))

A už sme všetko zjedli :-(
To vieš, traja jedlíci, ktorí chcú veľaaaaaaa

a konecne mozem precitat tolko zaujimavych myslienok...
neviem ako vy, ale u mna nie su dni rovnake...su dni, kedy mi je uplne jedno, s kym mam do cinenia, nerobi mi problem povedat, co si myslim, urobit co chcem, ak si myslim, ze je to spravne. No su dni, kedy som neista, kedy ma zaboli kazda drobnost a kedy nie som schopna odolavat, kedy radsej prikyvnem , hoci by som najradsej zrevala, ze takto teda nie...
Napriek mojim vykyvom si myslim, ze som v porovnani s detstvom urobila krok vpred. Vplyv vychovy bol velky - posluchaj autoritu, nadriadeneho, ucitela, starsieho, neodvravaj...
uz na strednej sa zo mna stal rebel, ktory porusoval nezmyselne predpisy , uz len taky zakaz nosenia rifli...
viem, toto je o inom, ale stve ma napriklad to, ze ludia, ktori su mi najblizsi, najviac pocitia moju zlu naladu, preco to nie je naopak? Preco skor nevybuchnem pred kolegynou, ktora mi lezie na nervy, ale k nej som slusna?
A mozem si dat hned aj odpoved - pretoze by mi to dala pocitit, ale moji blizki ma maju radi aj vybusninu...len sa obcas zlaknem - dokedy?:)

nikto nie je v každom okamihu rovnaký

"je veľmi ťažké žiť bez Boha, autority, predpísanej morálky...zmyslu života, budúcnosti."

Dumem nad tou moralkou, rusalka tiez spominala , ze clovek ma predsa pravidla ...kazdy ich ma ... ze jak to s nimi je .

Za predpokladu ze vychova zasiahne ako som ju opisala , stane sa potrebnym ludom "definovat" moralku .
Rozmazanie hranic vedie k znizenej schopnosti rozoznat, ake su pravidla spolocnosti , pretoze nie sme schopni rozumne sa orientovat ani v najuzsich vztahoch a pravidlach .
Pudy, instinkt pomahat , temer vrodena empatiu a potreba socializovat sa , su uplne dostatocne na to aby clovek dokazal sformovat vlastnu "moralku " aj bez reci .
Podla mna takto vytvoreny system produkuje bez namahy secky bozie prikazania .Lenze ludia sa natolko vychovou z generacie na generaciu otupuju , ze potrebuju mat ich explicitne formulovane a pomaly ich uctievat ako novoobjaveny zazrak, ktory zahadne funguje.
Ludia si ziadaju teraz normy a navody lebo uz nevedia inak.
Indikator kde je dobre, co mi robi dobre, koho mam rad, zlyhava , kulha , obmedzeny neslobodu mysle.
Jedine obmedzenie slobody ludi, spociva v tom, ze sloboda nie je absolutna a u jedinca nikdy nemoze byt , pretoze sa rodime do prostredia , kde prezivame vramci tlup a zvacsa tak chcem zit dalej.
Casto si ludia zamenuje pocit absolutne slobody a slobody vramci spolocnosti.
Ako rusalka spominala problem je ze clovek absolutnu slobodu voci sebe moze dosiahnut , zatial co voci spolocnosti nikdy.
A my sa akoze naucime "slobodu" v spolocnosti ale tu svoju absolutnu uplne ohlusime .
Postup totiz podla mna mal fungovat opacne.
Najprv absolutna sloboda voci sebe , a potom skusaj co na to sloboda spolocnosti ...co vedome patri len tebe ... co mozes zdielat, ci uz v spravani, sexe , laske, prejavovania bolesti , rozmaznavania ..
Takze pre mna zatial z toho vyplyva : ak uz nenaucit seba byt slobodny vediet vysvetlit dietatu preco sa clovek tak citi ako sa citi.
Jednak deti su sakra mudre na kladenie velmi dolezitych otazok, jednak budu vediet, ze sa da aj inak a ze je to na nich samych

súhlasím...človek bymal začať od seba a premyslieť si, či sú jeho priority a hodnoty v súlade so spoločnosťou, nie len slepo prijímať to, čo je dané tradíciou...tvoriť seba samého...avšak nie v svojvôli...vedieť vysvetliť, prečo...snažiť sa čiť otvorene a bez klamstva voči sebe samému...

ja len mam pocit, akoby slo strasne tazko seba samotneho v sebe spravit slobodnym :( aspon ja s tym mam velky problem, ked uz tolko "pravidiel" dodrzujem

ja si dovolím až príliš veľa vecí...som zviazaná mnohými motúzami a chcem sa ich zbaviť, prijať samú seba bezozvyšku...tiež mi to ide ťažko a svoje myšlienky, najmä tie odlišné od tradičného chápania, sa snažím preniesť aj medzi ľudí...pomaličky ;)

tebou navrhované poradie sa mi páči. vidím to tak: zo slobody voči sebe úplne samozrejme vyplýva schopnosť empatie a teda schopnosť rešpektovať hranice v rámci spoločnosti. ako sa vraví: kto má srdce na správnom mieste, vždy vie vie nájsť optimálne východisko v spoločenskej situácii.

On dobyvateĺ a ona dobývaná? Nuž, kto chce, vidí aj v obyčajnom vajci inotaje...

:) strucne , jasne, suhlas

a na to ťa mám príliš rada, aby som ju začala.

len ma napadlo z
"prijať samú seba bezozvyšku" , ze uz len "prijať samú seba bezo zvrsku" da pracu ;)

Lide jsou ruzneho typu. ja napriklad jsem ten typ, co kdyz mu neni dobre, kdyz je zoufaly, kdyz proste straci moralku, zacne jist.
A jsou lide, kteri, kdyz maji starosti, nejedi vubec a hubnou.
Jsem stary optimista a porad verim, ze lide jsou v podstate dobri i kdyz delaji blbosti a voloviny. Ze to dobre se z nich vzdycky vyloupne.
A ucit se varit je podle meho dobra vec, protoze chut a dobre jidlo to uz je fantazie a od fantazie je jenom krucek k umeni. Lide a fantazie nejsou nebezpecni. Nebezpecni jsou jenom ti, kterym fantazie chybi, takovi, co jdou jako kun s klapkami na ocich , kteri si neumeji predstavit, ze muze byt jeste neco jineho, nez oni si mysli, ze by melo byt.
A s panom Werichom suhlasim:)

odpoviem vám na komenty zajtra... hnevá ma pripojenie...

sygon, to mi hovor, dnes som bola na EKG a veru som sa pred tetou červenala :)))

Zuzanka, práve preto, že ma máš rada, by si sa do tej byt dať mala ;) nebojkaj sa, kvôli nej ťa neprestanem mať rada, sľubujem :) len je neskoro a ešte sa musím učkať :(

Werich je jedna z mojich lások :-)

ty jo, tie vystupenia pred lekarmi to je kapitola samo o sebe ... :)

tak velmi mi hovori z duse:))
kedysi som si robila vypisky z jeho knih, lenze ...som odpisala takmer celu knihu:)

dobývaný a dobývaná? nuž, to sa ku kohútovi a sliepke ozaj hodí :-)
je tu aj nejaká spojitosť so srdcom? %-O

vždy má aj srdce v hrudi

tieto obrazy sú mi vzdialené, lebo podľa mňa skutočný rozum nie je v hlave podobne, ako pocitovosť nie je v pumpe :-)
keď má niekto iba malý rozum (ten v hlave), určite mu tým činom chýba veľký, čo spochybňuje veľkosť jeho srdca. emócie má síce aj najväčší hlupák, lenže tie zase len nie sú srdcom. ale už to radšej nechajme. dobre sa vyspi.

Takže Intík, už sa nehádajme, peknú nôcku. Idem spať.

mám pocit, že tých otáznikov je tým viac, čím je človek vnútorne zviazanejší, alebo ináč, ak nie je vnútorne slobodný. Ja čo neviem, nahrádzam tretím okom, intuíciou, vnútorným hlasom. Pri čítaní rôznych príspevkov cítim rôznu "zviazanosť", uvoľnenosť, otázniky... a pritom ide o hodnotné príspevky. Píšeme spôsobom, ktorým odkrývame svoje nevypovedané myšlienky, túžby, sny... ja ich tam cítim, aspoň si to myslím a vytváram si celkový obraz.

Sám často nenapíšem to, čo by som tam chcel mať, lebo tiež som určitým spôsobom vnútorne zviazaný. A od myšlienok nie je potom ďaleko k činom... to je to, čo opisuješ ako neprirodzenosť správania.

mslím, že tu sme predsa len o kúštiček slobodnejší...v anonymite svojich nickov :-)
Či nie?

rozhodne áno.