Opäť cítim ten nepokoj.
Nepokoj z nedostatku času.
Nepokoj z nedostatku odvahy siahnuť po snoch.
A strach zo zmien, ktoré sú nevyhnutné.
Vonku je chladno.
Fúka studený vietor a slnko nesvieti.
Oblaky prirýchlo menia svoje tvary, prevaľujú sa po oblohe, prelínajú jeden druhý.
Nie sú to viac bájne zvieratá a postavy z rozprávok.
Dnes sa oblaky premenili na obrovské ťaživé vankúše.
Cítim ich váhu, dusí ma. Hoci sú tak vysoko.
No mojej duši sa žiadajú väčšie výšky.
Žiada sa mi sloboda letieť a dotknúť sa nekonečna.
Komentáre
Strach naháňajúce mraky
sú vhodné ako doplnok k vyznaniu lásky ;)
Teide, odkedy mám fotoaparát
.
.
:))
SYgon :-)
Ale oblaky vietor už rozfúkal... aspň na chvíľu...
a predstavila som si Ťa. ako sedíš na oblaku a poháňaš ho nohami a celkom ma tá predstava rozusmievala... :-)
Em... také ja rada :-)
biele mám rada
Rosalôčka, mne sa hra s oblakmi vždy veľmi páčila... Dodnes sa ju rada hrávam,
Dnes mám Vincentov obraz, pretože vietor skláňa zelenkasté vetvy stromov rovno do sivo-modrých pruhov neba, a tie šľahy zelenej v sivo-modrej sú presne o tom, čo momentálne cítim...
Viki... potrebujem už pár dní oddych :-)
Rozrpávkarka... už aby som tu mala veľké listnáče :-))
rusalka
Rusalke