zelená rusalka

Hoci sme do záhrady s bratancom Pavlom nahliadli cez diery v plote už počas cesty k rieke, nechali sme si dom skoro nakoniec prvého dňa.
Vedeli sme už, že v ňom teraz býva  pani Růžičková (to meno sa k spomienkam na starý dom celkom hodilo) a chceli sme si trochu vychutnať napätie z nedočkavosti, zazvoniť na zvonček domu s č. p. 32.

   

A my sme tak mohli cez diery v plote nahliadnuť do „našej“ záhrady.
Ten nádherný, obrovský, ovocný sad sa premenil na tri tenisové kurty. Sad kedysi plný starých ovocných stromov, nekosenej trávy a tajomných dier v plote, sad, z ktorého sme spolu so starou mamou, sediac na konároch starej hrušky, sledovali filmové plátno, ten už jednoducho chýbal.

 

 

 

Nezmenené zostali len dve okná do dvora. Okná, na ktorých som toľkokrát sedela a sledovala dážď, keď ticho dopadal na farebné záhony kvetín. A na strechu starého dreveného altánku, ktorý tu už dnes tiež nie je.

Napriek tomu sa v malých detailoch čaro spomienok zachovalo. Skoro rovnaký je pohľad z dvora na okolité domy.

Zachovali sa staré zvyšky múrikov a schodov, na ktorých sa majestátne vyhrievali nádherné mačky. Ležali na miestach, ktoré boli pokryté stopami minulosti.

 

 

Čas plynie. A mení mnohé na prach. Predsa sme si vonku s Pavlom sadli na lavičku pod starú lipu a ešte dlho sme pozerali na dom a na bránu, v ktorých je ukrytá veľká časť nášho detstva.

Pre mňa sú za tou bránou poschovávané najkrajšie spomienky.