zelená rusalka

Späť do môjho detstva.

Recept mi poslala Hanka, vyskúšala som a následne vymyslela recept na ďalší koláč.

Neviem kedy rozkvitnú do plnej krásy, ktorá teraz drieme schovaná v pukoch. No už teraz sú pre zrak neodolateľné.

Oblaky prirýchlo menia svoje tvary...

Na tyčinky, na piestiky, jemné zrniečka peľu...

Na chvíľu by som sa chcela premeniť na vážku, ktorá sa snaží od skorého rána vniknúť cez okno do mojej pracovne.

Túto matematickú mi napísal Mišo Lietavec. Raz som sa mu zmienila o tom, že som vraj kedysi veľmi dávno vedela dokázať Eulerovu vetu tromi spôsobmi a teraz už netuším, čo to je vlastne za vetu. Mišo spravil z matematiky roztopašnú rozprávku.

Alebo sa stať v očiach iných ženou ľahších mravov? Kde sú hranice slobody? Môže človek na poli sexuality vôbec konať slobodne?

Toto som si našla dnes dopoludnia v pošte.

Milujem byť bosá.

A ak ho aj dosnívame, nikdy sa to neprídeme. V pamäti nám zo snov ostávajú len čriepky.

Tento recept som si vymyslela už veľmi dávno. Osvedčil sa. Dokonca napriek farbe chutí aj mojim synom.

Aj muži majú svoje obľúbené blbôstky - predmety spomienky, hoci stelestnené v gýčoch.

Chcela som, aby v tom bolo viac života.

Vzduch je svieži a hoci slnko nevyšlo ani na chvíľu, záhrada je plná farieb.

I dnes, tak ako po iné dni moja fantázia načrela do priečinka s názvom „Z núdze cnosť“.

Ráno je vonku príjemne. Slnko nemá ešte silu. Nie je spaľujúce. Nežne sa dotýka farebných lupeňov a hladí.