zelená rusalka

O jazierku, ktoré bolo plné sĺz. Pre Zuzku Rozprávkarku.

Vnímam ich nie len s očami otvorenými dokorán, ale ja pod privretými viečkami.

„Pozerali ste sa niekedy na nočné mesto? Z výšky, povedzme stojac na kraji strechy, fajčiaci poslednú cigaretu...“ Tak začínal Rieperov článok Iskry

Venované Sygon.

A ako vždy, začínam mať cestovnú horúčku.

Včera sa nenápadne objavila v diskusii.

Hoci je obloha jasná a svieti slnko, je cítiť, že sa vracia zima.

Akákoľvek póza sa môže nečakane obrátiť proti nám.

A vôbec som sa kvôli tomu nemusela utiekať k snom. Jednoducho som si nasnežila a nazimila sama. Písmenkami, slovami, ľadovým čajom a keby bola v mrazničke zmrzlina, bola by za dňom pekná mrazivá bodka.

Dnes ráno, hneď ako som sa zobudila, som začala snívať.

Už som o ňom chcela napísať veľakrát. Vždy chýbal ten správny impulz. Až večerný článoček od Bublinky ma konečne rozhýbal.

So starou mamou sme totiž liezli na jablone.

Som mimoriadne „dovádivá“, ale na svoju starú mamu nemám.

Už od rána sa snažím správať k svojmu telu priateľskejšie.

A mením sa z Rusalky na Rusalu. Našťastie len v tie januárové.

Nebo zastierajú tmavé mračná.

Za oknom vidím veselo šantiacich vrabcov.

Isto ste ho zažili i vy. Ten nepokoj, sprevádzajúci chvíle rozhodnutí, ktoré by mohli výrazne ovplyvniť váš život.

Od zajtrajška odcukrujem.

Dnes napíšem taký celkom obyčajný list. List písaný perom na hárok papiera.