zelená rusalka

rozhodnut sa definitivne bez mozneho navratu, na to je potrebna poriadna odvaha. Ak ide o vztah, v ktorom bol clovek dlho nestastny, neveri si, citi sa slaby, neschopny cohokolvek.
le ked raz odvahu naberie a nadychne sa cerstveho vzduchu na slobode, to je nieco...zrazu sa mu odkryje tolko krasneho, co posledne roky nevnimal...ale to je na dlhu debatu...:)

na veľmi dlhé zamyslenie...
Je to škola, rodina, spoločenské konvencie, ktoré nás vedú k toľkým kompromisom počas života...
K tomu, že mnohí ten "nádych čerstvého vzduchu" nikdy nepocítia?

nemusí byť nutne strachom zo slobody.. je to prirodzená obava, že keď vo svojom živote niečo výrazne zmeníme, nemusí to znamenať zmenu k lepšiemu.. často asi fakt platí, že je lepšie mať istotu neuspokojivého, ale známeho stavu, než riskovať odvážny krok, ktorý môže byť krokom k vrcholu, no aj pádom do priepasti.
a že kto je ten, čo dokáže byť skutočne slobodný?
myslím si, že takého niet.. aj uplatňovanie slobody je o kompromisoch, prinajmenšom o kompromisoch dvoch a viacerých individuálnych slobôd.

že je strach z rozhodnutí strachom zo slobody... skôr tak, že tne strach stojí v ceste k tomu, byť skutočne slobodný.
Je skutočne lepšie mať istotu neuspokojivého?

hovorit s tyranymi zenami...je im tazko, ale...ony same maju vziat zodpovednost do svojich ruk? Pre niektore je priam nemozne spravit prvy krok, ist do poradne, ci k pravnikovi...mas pravdu v tom, ze cesta k slobode je plna prekazok - hladat novy byt, zamestnanie, skolu pre deti...zvykat si na vsetko nove...chce to silu a odvahu...udupane zeny s takmer ziadnym sebavedomim to len tazko dokazu, ak vobec dokazu

sme skutočne slobodní?

je lepšie než ísť do rizika rozhodnutia s neznámym výsledkom, vravím len, že aj istota neuspokojivého je určitá istota, a človek často radšej vsadí aj na ňu, než aby riskol rozhodnutie, ktorým by sa mohol dostať ešte do horšieho postavenia.
koniec-koncov, na takejto stratégii funguje množstvo vzťahov medzi mužmi a ženami: prečo muži/ženy nemenia partnerky/partnerov ako spodnú biliezeň, keď vo vzťahu nie sú spokojní a navyše sa im ponúka široký výber (zdanlivo) lepších možností???

sú skutočne lepšie len ZDANLIVO...
myslíš, že je útópiou celoživotný vzťah, ktorý napĺňa oboch partnerov bez nutnosti veľkých kompromisov?

chybu v mene, nevidim dobre na PC...
aspon v tom ponimani, ci si mozem rozhodnut o sebe, o tom, co budem robit vo volnom case, kedy vstanem, co si obleciem, ci budem v noci spat, ci sa budem vecer triast strachom,CI SA MA NIEKTO SLOVNE ALEBO INAK DOTKNE....mne stacia aj taketo "ciastkove" SLOBODY:)

...ze zalezi na historii rozhodnuti, ktore clovek urobil. Ak sa vacsina skoncila nie velmi dobre, clovek sa nauci nedoverovat radikalnym rozhodnutiam a radsej nechava veci plynut. Navyse na spravnych rozhodnutiach treba tvrdo pracovat, co sa nie kazdemu chce a nie kazdy to vie. Zalezi aj na vychove, ci nas rodicia nechavali rozhodovat...

Keď som to čítala, napadol ma citát od Oscara Wilda: "Je mnoho vecí, ktoré by sme odhodili, keby sme sa nebáli, že by ich iní mohli zodvihnúť." A ja dodávam a nájsť v nich to hodnotné, miesto nás. A prví! A tiež si myslím, že ak sa niečoho nedokážem so všetkou razantnosťou vzdať, tak to znamená, že tam tú hodnotu cítim. Niekde pod povrchom. Len ju treba vydolovať... Ak netresnem dverami aj napriek tomu, že ju tam necítim, tak potom hovorím o strachu a útekom pred zodpovednosťou.

... i ja tak zo sojej slobody teším...
Môžu o sebe takto rozhodovať o tí, ktorí žijú v partnerskom zväzku?

Tak často je tá hodnota, ktorú cítime kdesi pod povrchom len našou ilúziou... byrličkou o ktorú sa chcem oprieť keďže nedokážeme uniknúť...

odnaučiť slobodnému rozhodovaniu nás veľmi často môžu naučiť rodičia... môžu nás o brať o pocit našej slobody...

celoživotný vzťah, ktorý napĺňa oboch partnerov bez nutnosti veľkých kompromisov, je utópiou, no sa mi vidí, že bohužiaľ nie je ani väčšinovým javom... :(

ale ak si nedokážeme správne definovať tú hodnotu, ktorá je pre nás dôležitá a bojovať za vec, ktorej veríme, tak potom načo žijeme? ja to vidím takto: najprv si ju musím zadefinovať ja sama, potom sa opýtať, či ju aj ten druhý hľadá, prípadne sa zamyslieť, či mi ju môže dať a potom bojovať. ak by ľudia začínali od seba a od toho, čo hľadajú, ľahšie by sa rozhodovali...

Myslím, že to asi nie je možné, aby to väčšinovým javom bolo... ale na rozdieľ od Teba by som hľadanie novej cesty nespájala so "širokým výberom (zdanlivo) lepších možností". O tom by slobodná voľba rozhodnutí určite nemala byť...

ja neviem, prečo sa kompromisov tak strašne všetci bojíme. ak nie sú časté a jednostranné, tak ja v nich nevidím až taký problém. a možno nimi získame aj niečo hodnotné.

s tým, že by si mal každý najskôr sám pre seba zadefinovať to, čo hľadá... nespoliehať sa na programy a názory iných a potom ich len preberať za svoje. To prináša podľa mňa najväčšie problémy... že často akoby sme žili životy iných...
Slobodne rozhodovať môžme skutočnelen vtedy, ak ide o náš "vlastný" život...

dokonca sa mi javia byť prirodzenou súčasťou života.. sa mi zdá, že zdrojom mnohých problémov býva skôr nekompromisnosť... :(

rusalka: presne, ak neviem, čo chcem, nemôžem to dosiahnuť. ak neviem, čo hľadám vo vzťahu, nemôžem to u toho druhého nájsť. a aj keď mi dáva, čo vlastne potrebujem, nemôžem si to ceniť, lebo neviem, že je to to, čo som hľadala. a ak ešte k tomu preberám hodnoty iných, začínam byť nespokojná a často za to ani partner nemôže... chyba je vo mne a nie v ňom...

hogo: tiež ich považujem za prirodzenú súčasť :) a to s tou nekompromisnosťou... radšej pomlčať

aby kompromisy neboli jednostranné... aby nás nenútili radikálne meniť naše správanie a naše myslenie... aby neboli proti nám samým...

s ktorym sa zblizis prave na zaklade jeho nazorov, nazerania na svet, zivot, partnerstvo....mas pocit, ze to je presne ono, ste si tak podobni...a potom pride realny zivot, kazdodenne starosti a zistis, ze si na vsetko sama, ak kompromisy, tak len a len z Tvojej strany...ze jeho nadherne slova, nazory, sny... su len slovam, v skutocnosti to nie je on...nerobi nic preto, ,aby aspon nieco zo snov, tuzob uskutocnil, aby urobil nieco pre oboch...

obe strany sa čohosi vzdajú, aby niečo iné získali.. znakom dobrého kompromisu je jeho vyváženosť.

Často aj lenivosť, často špekulácia. A strach samozrejme...

Myslim, ze na zaciatok by sa tu mal vyriesit lahsi problem.... Preco si ludia slobodne nekupia 72cm LCD televizor po ktorom tuzia a radsej zbabelo ostanu pri 51cm klasickom televizore?

a najmä, keď tým ovplyvním životy iných, mne blízkych... uff... a ešte ťažšie to je, keď niekomu mám poradiť rozhodnúť sa .. to je ako mlynský kameň okolo krku...

Často špekulácia, často lenivosť. Ale aj strach samozrejme.

medzi blog.sme.sk a blog.pravda.sk zásadným r? alebo u Teba otázka takto vôbec nestojí??? :)

to sa stáva, ak ten niekto žije vo svete svojich ilúzií... a z tých si vytvára svoj skutočný svet, hoci ten je v skutočnosti celkom iný...
Ako ale poznať, že niekto to, čo hovorí aj žije???

samostantnú úvahu :-)

a som celkom spokojná :-)))))

trvalo mi dlho (az velmi) aby som sa zbavil strachu a zmenil a veru, bolo to rozhodnutie teda ale k... tazke ale nelutujem ho, resp lutujem,ze som ho nespravil skor o(ovela skor) ale uz nezmenim minulost no stale sme slobodny tak ako chceme a kompromisy tiez nerad a velmi ich ani nerobim, tym si robim nepriatelov, ale zaroven aj priatelov (teda dufam). Drzim ti palce sby si bola slobodna ako chces a ako to citis. Sloboda je krasna.

no zapeklitá otázka. prídeš na to asi až vtedy, keď na to príde aj on! a poviem Ti, že pekne bolestne!

Každopádne strach z toho, či svojim rozhodnutím nezraníme iných je často prekážkou slobodného rozhodnutia...
Veľmi dobrý postreh Pirátka

napríklad ako matka za svoje maloleté deti.

vidím iba v jednom, a to pomôcť mu vidieť problém z viacerých uhlov. ukázať výber. a tým úloha končí. lebo inak sa naša pomoc môže ľahko obrátiť proti nám :)

že často ľutujeme, že sme na svoje rozhodnutia nemai silu už dávno... že sme predlžovali rôzne agónie, stavy, ktoré nám nevyhovujú...
Áno Always, sloboda je krásna :-)))

to beriem ako samozrejmosť...
A dúfam, že som ja za sovje rozhodovala správne :-)

Ale čo rozhodovanie za dospelých? Ktorý Ťa žiadajú o radu?

žiť v ilúziách a vydávať ich za realitu...
I my sami dokážeme takto spôsobiť bolesť iným...

Pumandulka a bolo by fajn,keby pomoc druhým spočívala len v tom, ukázať im rôznorodosť pohľadov. Ako radi sa však druhí vzdávajú zodovednosti za sovje rozhodnutia...

no v otázkach spoločného záujmu (rodiny, rodu, komunity, spoločenstva) je neraz na vodcovi (napr. na hlave rodu), aby vzal na seba zodpovednosť a rozhodol aj za iných.

Podľa ktorých kritérií určurješ vodcu rodiny? Podľa pohlavia?

určite, preto som hovorila o počiatočnej otvorenosti samému k sebe. a k tej pomoci, ak sa Ťa to rozhodnutie druhého bytostne netýka, tak nerozhoduj. vždy máš možnosť nenechať sa zatiahnuť do niečoho, čo nechceš. a ak sa Ťa to rozhodnutie týka, tak debata a kompromis.
a čo sa týka otázok spoločenského záujmu - súhlasím s hogom, že je potrebné rozhodnutie vodcu. no ešte dopĺňam, že by tomu mala predchádzať diskusia a možnosť vyjadrenia zúčastnených. aspoň v čo najväčšej možnej miere.
ideál? možno, ale u nás doma to tak funguje, v práci sa o to tiež šéf snaží a u kamarátov sa to tiež snažím presadiť...

u nás v rodine som tým vodcom žiaľbohu ja... nechceným vodcom.. lebo tie rozhodnutia, ktoré menia životy iných sú najťažšie a nie vždy prijaté tou druhou stranou..hoci je to pre ich dobro..lebo každý má inú predstavu dobra...

Zacitujem Elan:
Kompromisy, to su krysy. Radsej sa zlom ako ohni.

niekedy mám pocit, že sa ľudia priľahko vzdávajú možnosti rozhodovať...
Asi to nie je vždy ľahké, ale dôležité je to uvedomenie is vlasntej zodpovednosti...
Len sa teraz pýtam, je v Tvojich rozhodnutia prítomná vždy sloboda?

asi je to pre niektoré prípady jediné možné riešenie...

od samozvaného vodcovstva cez (demokratickú) voľbu až po neformálne vodcovstvo na základe všeobecne uznávanej autority.

znie dobre ako bonmot a v niektorých prípadoch je možno aj dobre sa takej zásady držať, no vo všeobecnosti by som sa takou zásadou asi neriadil.. určite nie vo vzťahoch muž/žena.. v čom je "krysa" vyvážený kompromis???

....

ak dobre chápem, tak myslíš vodcu v rodine. určite nie podľa pohlavia :) dokonca si ani nemyslím, že je ním vždy ten istý. aspoň u nás v rodine nie. a vodca sa u nás väčšinou nejako vyprofiluje v diskusii. ide o to, aby sa každý vyjadril a potom sa na niečom dohodli a vodcom sa vždy niekto stane. v rodine je podľa mňa dôležité, aby sa raz každý chytil úlohy vodcu. tak sa naučí, čo je to zodpovednosť. u nás to tak fungovalo a mne sa tento spôsob páči.

ešte stále sú vodcami tí, ktorých určujú isté spoločenské konvencie... žiadne voľby, žiadna demokracia... :-))

v mojich rozdhodovaniach sloboda chýba... pretože je brzdená strachom o druhých, ktorí sa na moje rozhodnutia spoliehajú ... viem, že to nie je správne...ale považujem to za lepšiu alternatívu, ako im nepomôcť vôbec... keď sa už obrátia o pomoc na mňa...

to si vlastne ani neviem celkom dobre predstaviť...

snažím sa to obmedzovať :), ale s pribúdajúcimi rokmi je to čoraz horšie..

myslíš, že by sloboné rozhodnutia nemohli zmeniť váš život k lepšiemu?

ako proti sebe stojace pojmy či princípy.. skôr to vidím tak, že zodpovednosť by mala byť neoddeliteľnou súčasťou vodcovstva.

neviem :) väčšinou sú tie rozhodnutia na mne kvôli tomu, že mám viac informácií ..a tým pádom to prenechávajú na mne ..
U mňa je problém asi v tom, že mám veľmi rada mojich blízkych, a preto, keď sa mám aj pre niečo sama rozhodnúť, tak si hlavne zvážim to, aby to pre nich nebolo zlé, až na druhom mieste je to, čo chcem ja. Môže to znieť strašne a úplne neslobodne..ALE .. v podstate všetko, čo som kedy rozhodovala v mojom súkromnom živote, skončilo dobre a malo to zmyel, i keď som ho našla až po určitom období .. takže som vlastne spokojná :)

(v tejto polohe by mi celkom sedel :)), potom mi nie je jasné, z čoho usudzuješ na hogovu sčítanosť? :)

a to nie je ani zďaleka pravidlom...

nie akí (poväčšine) sú...

Nemyslím si...

nie sú... máš pravdu :-)

Áno aj nie. Zásadným sa mi zdá byť rozhodnutie odísť z blogu.sme.sk, ale nie smrteľne zásadným a v konečnom dôsledku je to jedno, alebo lepšie to vystihne také (slušne vyjadrené): každý to má na háku, kde bude Labáth písať. To, že som sa rozhodol pre Pravdu, to bolo dosť bezzásadové J, to je Pravda. Ale nemôžem si pomôcť, myslím, že to rozhodnutie bolo bezzásadovo správne. Treba občas prezliecť (alebo prevrátiť – aj to pomôže) kabát. No nie? Život je zmena, povedal ktosi strašne múdry. Alebo to hovorím ja? Dokelu, ale ja až taký múdry niesom... Aj vernosť sa ráta. Ale hrdý mačací rod vernosť nepozná tak, ako plemeno psie. Je preto mačacia nádhera horšia, ako krása potomkov vlka? Tak, tak... Ale neviem, čo má môj prestup z jedného klubu do druhého spoločné s tým, o čom si písala v článku. Na to som nepotreboval ani odvahu, ani príliš veľa námahy to nevyžadovalo, práve naopak, som sa konečne po dlhej dobe odviazal a robilo mi to radosť – MÁM NOVÝ BLOG !!!
A sloboda? Sloboda slova nieje vôbec samozrejmá. Väčšinu môjho žitia som prežil v dobe, kedy za vyjadrenie názoru aj zatvárali. Tak o takejto odvahe by sme sa mohli porozprávať. Nie každý je hrdina, nie každý dokáže vziať lopatu do ruky (viď pokorenú pracujúcu inteligenciu po roku 1968), nie každý si dokáže slučku uviazať okolo krku... "Odsúďme zbabelcov!"

od včera rozmýšľam nad slučkou na krku, ktorá ukončila život môjho strýka....
zbabelec isto nebol...

som si dovolil Ti položiť ja.. s témou rusalkinho článku súvisela len voľne, ba skôr by som ju označil za off-topic otázku.. trochu som zneužil príležitosť sa Ťa spýtať, lebo ma to zaujímalo.. a si nemyslím, že by šlo o nejaký bezzásadový krok.. veď v čom by tá bezzásadovosť tkvela???

viem si celkom dobre predstaviť aj dokonalú slobodu rozhodovania. príklad: keď mi okoloidúci sused zlomyseľne oznámi "inťo, ty si cocotte yaque rampa!" a ja som práve slobodný, môžem sa absolútne slobodne rozhodnúť, či mu to slovne natriem, alebo mi nestojí za to reagovať. v prípade, že náhodou slobodný nie som, chtiac-nechtiac sa urazím a čo bude nasledovať, pozávisí od mojej povahy - buď sa nakakám, alebo stiahnem chvost. neslobodne :-)

viem si celkom dobre predstaviť aj dokonalú slobodu rozhodovania. príklad: keď mi okoloidúci sused zlomyseľne oznámi "inťo, ty si cocotte yaque rampa!" a ja som práve slobodný, môžem sa absolútne slobodne rozhodnúť, či mu to slovne natriem, alebo mi nestojí za to reagovať. v prípade, že náhodou slobodný nie som, chtiac-nechtiac sa urazím a čo bude nasledovať, pozávisí od mojej povahy - buď sa nakakám, alebo stiahnem chvost. neslobodne :-)

vraj blázni a deti, možno aj zvieratká...robia si a hovoria, čo chcú aj bez kompromisov ;)

už mi je lepšie uff

hm, hm...
i nakakanie sa i stihnutie chvosta je nesloboda?

že Ti je lepšie :-)))
A prečo by sme práve v pociťovaní slobody nemohli zostať deťmi?
Chcem...

a tak trochu aj bláznami a zvieratkami, hm? nielen chcieť, ale jednoducho BYŤ slobodnými :) vo svojom chcení, vnímaní, konaní...no myslím, že mnohé z toho nechceš a nepripúšťaš ;) sloboda sa podľa jedného uja končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka...hm

je, rusi. je to neslobodné podliehanie emóciám. za čo sa mám považovať, keď mnou hingajú namiesto toho, aby to bolo naopak? ;-)

Ja som sa iba teraz vrátila z terénu, kde som sa po celý deň naháňala za čísmi slušným do novín a vrátila som sa celá nešťastná, že som nič slušné nenašla, sadám si k blogu - a tu je téma ako hrom! A veru ma aj bolí tá moja rozprávkarska hlava, keď musí ,,špiclovať" aktuálne dianie a nemôže si vymýšľať svoje vlastné... Tu je toľko skvelých vecí, že ma priam mrazí v prstoch. Najradšej by som ,,odlašovala" niektoré z tých krásnych rozprávaní, príbehov, fotografií a poviedok k nám. Keby som, pravdaže, mohla...

ty si cocotte. neviéš si dat pozor, kan to meno píšeš? tebe sa už modzok rusí.

by ma zaujímalo, kto Tebou hingá :-)

ale i tak treba i to, čo by si najradšej "odlašovala"...
nie všetci premýšľajú o témach života...

možno gumená kačička alebo stará dáma, no neviem, ktoré z tých dvoch je lepšie xi xi ;)

balfaszjancsi je ten, čo má fasz nalavo. a kecca ten combálá na nesprávnom miéste, tak ma to celého holengá, jag idem. ináč nehingá ništ.

balfaszjancsi...

áno, kačička :-))))

nuž, asi áno :-))
len mi prezraď, ako sa pri gumennej kačičke zisťuje pohlavie :-)

samčí gumení káčerkovia majú zobáčik nahnutý trošku do ľava :)))

ale ste sa najšli :-)

:-)))))

hmm

videli ste, čoho som sa dočkal od kamaráta? a slobodne som sa rozhodol nereagovať. vtedy.

aj ja by son si, ale nemám ten oný... hudobný sluch

kľudne si hmkaj... na hmanie máš sluch dostatočný :-)

nechcete dúfam poedať, že ja mám zobák doprava? :-O

na to by som si musela privolať asi nejakých odborníkov :-)

ak si "bi" môžeš ho mať aj v strede :)

nemá dôvod na prílišné znepokojenie. u samičiek gumených_kačičiek sme výskyt zobáčika nasmerovaného doprava zaznamenali iba výnimočne.

hfw, ešte neviem, ako to tu presne všetko chodí a stojí a tak - keď som klikol na e-mail, tak sa objavila zel.rus.
Takže ďakujem za otázku, moja odpoveď na ňu: o nič neide a keď o nič neide, tak... Poďme písať niečo zmysluplnšie :o)

hfw, ešte neviem, ako to tu presne všetko chodí a stojí a tak - keď som klikol na e-mail, tak sa objavila zel.rus.
Takže ďakujem za otázku, moja odpoveď na ňu: o nič neide a keď o nič neide, tak... Poďme písať niečo zmysluplnšie :o)

naríklad o Milesovi :-))

tych komentarov je to teda dost :) neprecitala som ich, ale clanok ma zaujal a prinutil stupit si samej sebe na paty :)

"pritvrdzuješ", nedá mi nereagovať. Mne silno zarezonovala veta, " Prečo sa tak často správame ako ľudia neslobodní ?"

Myslím si, že keď chceme byť slobodní, musíme byť slobodní vnútorne a to absolútne. Táto vnútorná sloboda je nad tou slobodou fyzickou a nie je závislá od materiálnych hodnôt. Hanka spomínala týrané ženy. Myslím si, že tieto ženy majú hlbokú vnútornú slobodu, napriek tomu, že je na nich vyvíjaný silný vonkajší nátlak, tyrania... Podobne ako politickí väzni sa cítili za čias prenasledovania. Vnútorne boli slobodní, cítili sa "dobre", že nepodľahli tlaku, hoci boli uväznení.

Tá veta, ktorá mi zarezonovala sa týka práve tej vnútornej slobody, ktorá je odrazom našej spokojnosti sa životom. Ak je dosiahnutá vysoká spokojnosť, môžeme hovoriť o šťastí, ktoré je vždy v nás, no nemusí vychádzať len z nás, a to je asi ten kľúčový problém. Dostávame sa do vnútorného konfliktu, ktorý pociťujeme ako nespokojnosť samých so sebou, so životom, predovšetkým však so svojimi celkovými predstavami.

vďaka za návštevu...
dúfam, že nabudúce zas rozosmejem...

iné je prežívať vnútornú slobodu v čase neslobody... a iné je správať sa neslobodne, len pre náš vnútorný strach.

Môžme byť vnútorne slobodní, ak sa navonok správame inak, ako nám diktuje naša myseľ, naše srdce?

o tej vnútornej slobode v čase neslobody sa dá diskutovať, boli sme rodina v minulosti skúšaná a môžem Ti povedať, že som bol absolútne slobodný... Nie je to na jednu vetu.

Jednoznačne nie, ak nie je súlad mysle a konania.

A prajem Ti dobrú nôcku...

Dobrú noc...

budem nekompromisná, lebo sa nepopasujem so všetkými komentmi...ale zaujalo ma Tvoje:
Kompromisy sú vlastne obmedzeniami našej slobody.
Ja si myslím, že kompromis nás neobmedzuje..lebo sme sa preň dobrovoľne rozhodli...je to slobodné rozhodnutie..ak nechcem, tak ten komromis neurobím...Všetko, čo v živote urobíme, rozhodnutie, posuny, závery, odchody...sú z našej vnútornej vôle..aj keď si to nepriznáme...celý život máme vždy a všade dve možnosti...Len my sme sa naučili naše rozhodnutia, ktoré dopadnú napr. zle, v neprospech nás...zvaľovať na iné "izmy"...osobne som zástancom rozumu a kompromisu,(aj keď to občas bolí) ale viem si aj dupnúť a zavrieť dvere Áno..strach z rozhodnutia je vždy, ale urobím ho napriek tomu...lebo každé rozhodnutie je začiatok.. a žiadny začiatok nie je jednoduchý..ale my sa bojíme pohodlia, na ktoré si zvykneme..bojovnosti, ktorá nám stárne spolu s telom a mysľou...ale je to iba môj pohľad...
No kecá mi to...idem radšej niečo robiť...:) Pekný deň.

že vieš "vždy" prekonať strach a učiniť rozhodnutie...
Ja mám k tomu "vždy" ešte poriadne ďaleko :-) Hoci myslím, že to so stratou bojovnosti u mňa nesúvisí... umňa rastie úmerne s vekom... aspoň zatiaľ :-)

u mňa rastie niečo "iné"...ale nedá sa to nazvať ani bojovnosť , ani strach:))) ..(načo myslíš??)...lebo ja mám na mysli dupkanie, čiže tvrdohlavosť:))

môžme to nazvať i dupkaním... hoci má moja bojovnosť asi jemnejšie formy prejavu :-))

aj moje dupkanie je iba "ľahko" ...zase viac inklinujem k tomu kompromisu..ale potom v zavretej izbe, sama dupkám o 100šesť:))) No ak treba, viem to poriadne a nahlas...ale to už praskajú nervy vo švíkoch...:))

tej hlasitosti...

len nie príliš hlasno:))))...aby sme nemuseli začínať odznova:)

ak za slobodu považujeme voľnosť pohybu a konania, rozhodovanie je obmedzené určitými limitmi, v rámci ktorých hľadáme čo najlepšiu možnosť, a takáto sloboda sa nevyhnutne končí tam, kde sa začína sloboda iných. ak však máme na zreteli myslenie a cítenie, disponujeme absolútnou slobodou rozhodovania, keď môžeme bez váhania siahnuť po tej úplne najlepšej možnosti. v prípade, že lipneme na prvej predstave slobody, vnútorným konfliktom sa nevyhneme. pri tej druhej slobode vnútorné konflikty nehrozia, pretože umožňuje vyrovnať sa (= zmieriť sa, pochopiť, porozumieť, nasvietiť etc.) s problematickými okolnosťami, ktoré nedokážeme ovplyvniť, a (keďže myseľ nie je zaneprázdnená vecami nepodstatnými) zároveň ľahšie nachádzať optimálne (priam - teraz asi naštvem jazykových púdristov - najoptimálnejšie) riešenia pri ovplyvňovaní ovplyvniteľného. z toho vyplýva, že tá druhá oná je prvej onej nadradená.
zdroj: inťoism for dummies (powered by kikimedia, see www.kikimedia.burp)

mala by som častejšie načrieť do jeho múdrostí :-)
lebo píše veľmi jasne a zrozumitelne...