zelená rusalka

Tak som včera skúsila opäť po čase začať, ale poviem vám, nie je to žiadna sláva.

Inšpirovala ma Sygon.

Určite by sa vám páčil.

Do imaginatívneho sveta obrazov Jana Zrzavého.

Píšem tu už týždne čo mi na kom vadí a prečo a tak som si povedala, že skúsim napísať o tom, čo mám rada. Ktorá z vlastností ma u mužov fascinuje.

Posledné mesiace sú štedré na podnety.

Nečakajte žiadnu báseň plnú metafor.

Jednoducho som ju napchala do práčky, dala vysušiť a zavrela do skrine.

Zľahka inšpirované príspevkami Diušky z tohto týždňa. Zľahka spomienkami a skutočným snívaním.

Možno je to tým počasím. Slnko vie tak nádherne zľahka pohladiť.

Vnímam ich nie len s očami otvorenými dokorán, ale ja pod privretými viečkami.

Dnes ráno, hneď ako som sa zobudila, som začala snívať.

Červená je farba ohňa.

Je ukrytá v slove, v dotyku i v pohľade...

Keby sa dalo slovami maľovať, bola by dnes moja stránka celkom biela.

Vonku sa stmieva. Vyzerá to ako pred summitom čarodejníc.

Prišlo nádherné babie leto. Už od soboty vnímam v povetrí jemné biele pavučinky. Pavučinky, ktoré tancujú spolu s vánkom a pohládzajú konáre stromov, jesenné kvety a pomaly dopadajú na zem.

Vonku fúka studený vietor. Chvíľami sa mu darí rozohnať mraky. Ale sú to len kratučké okamihy, počas ktorých sa slnečné lúče len nesmelo dotýkajú jesene.

Som človek, ktorý si často premieňa svet do farebných predstáv.