zelená rusalka

Už dlho som nemala taký fajn pocit z niečoho celkom nového.

Vôbec neviem ako to dopadne. Ale dúfam, že sa tu na obed objavím.

Po nočnej more nevábnych vôní, som načrela do vôní mojej záhrady.

Bolo to skutočne bizarné. Bizarné a morbídne ako celý tento príspevok.

Dnes to bude o ľuďoch.

Opäť pozdrav z Austrálie. Tentoraz viac túlivý a hladeniachtivý.

Tentoraz sú kvietky o čosi menšie.

Možno mi ktosi pomôže.

Cítim sa roztopašná, bláznivá, spontánna a nespútaná. Ale je to asi všetko inak.

Tentoraz už viem, že z Granitového ostrova.

Sú nádherné. Lákajú farbami a vôňou. A sú neodolateľné. Roztvorené loná kvetov.

Alebo ako to vyzerá, keď sa povie v Austrálii, že sa ide na chatu.

Neviem, čím som si to zaslúžila, že mi takto jeden po druhom rozkvitajú. Ale sú jednoducho úžasné.

Vypla som chladničku. A stíchlo to tu všetko skutočne do ticha.

Je nádherné sobotné ráno. Príjemne chladné.

A pomaly ich spoznávam.

Ráno je nádherné svetlo. A krásne dlhé tiene.

Alebo ako si Pavel všetko pripravil tak, aby sme sa v istých okamihoch skutočne menili na deti.