„...Kto je vo mne lepší? Tá žena, všetky gény mojich prababičiek, alebo gény mojich pradedov?
Stojím nad hrobom svojej matky. Je zahrabaná v urne, ale nižšie pod ňou, už spráchnivení, ležia jej rodičia – môj dedo Franci Havel a babka Klára Havlová, rodená Slovincová. Z ich pomníka odpadla tabuľa, kameň je bez znaku. Hovorím si: „Už počkáme, až tam dá moja dcéra meno otca, teda mňa, už s tým nebudeme hýbať.“
Smrť nie je cudzie teleso, nie je osoba mimo nás, je v nás, a keď ju nevyháňate sami, nakoniec vás zničí – rýchlejšie, ako keby ste ju vyháňali. Je nesprávne povedať, že telo je smrteľné: treba povedať, že smrť je nejaký inštitút, s ktorým sa rodíme (či sme splodení), bez ktorého by telo nemohlo zomrieť. Nedalo by sa inak vysvetliť, ako telo súčasne rastie a prijíma zo sveta všetko pre svoj život a súčasne si škodí. Táto inštitúcia smrť totiž od začiatku usmerňuje všetky orgány, aby smerovali aj k zlyhaniu. Zdá sa, že vo vzácnych chvíľach človek precíti akoby samotnú podstatu tejto inštitúcie. Iné je choroba v mladosti, iné v starobe. Choroba v mladosti nás neľaká, veríme, že prejde. Starý človek však cíti „strach zo smrti“, aj keď je celkom zdravý. Nemusí to byť strach – preto ho dávam do úvodzoviek – opakujem, je to určitý zážitok, keď zbadáme v sebe zreteľnú smrť. Nemusíme sa jej zľaknúť, sme na ňu hádam skôr zvedaví, chceli by sme sa vedome zúčastniť na jej objavení, príchode. Sme prekvapení, že doteraz nás táto inštitúcia nezaujímala. Duchovný rast nám pred oči prináša aj iné poznatky, mnohé sú príjemné – v mladosti nemáme čas na cizelovanie všelijakých pohnutí mysle. Mladý človek tiež pociťuje súcit, ale súcit zrelého človeka je oveľa hlbší, až neznesiteľne zasiahne našu osobu – možno preto, lebo tento zrelý súcit sa neobracia k nejakým obrovským masám, ale k veľmi konkrétnym bytostiam a tvorom a stromom, k jedinečným ľuďom, čo neznamená, že tieto jedinečné bytosti si objektívne zaslúžia tne súcit, ten precitlivený zvuk v našej starej duši. Tento súcit je taký silný, že starci o ňom ani nereferujú – vedia, že by ich nikto nechápal. (Predmetom súcitu môžu byť aj predmety, veci, neživé kusy, ktoré nás spájajú s niekým, koho sme milovali.)“
Pri čítaní tejto časti Slobodovej knihy Pamäti mám vždy pocit, že sú jeho myšlienky akoby nedopovedané. Nestihol knihu dopísať.
Počas Veľkého piatku myslím často na svojich blízkych. Na všetkých tých, ktorí vo mne žijú, hoci sa už dávno stali súčasťou inštitúcie zvanej smrť.
Komentáre
.
nuz len tak co ma svojvolne predsa len a asi nevhodne k tej nalade .. zaisto, napada ..
Smrt je vsadepritomna a boj s nou je vopred prehraty. Preto si myslim, ze je nezmyselne ju vyhanat zo zivota a taktiez na nu zabudat.
Myslim, ze postoj k smrti meni postoj k zivotu. A kto s nou nema dorby vztah nema ani dobry zivot.
Taktiez koho choroba v mladosti nelaka je svojim sposobom hlupi.
S nou sa vsak nenarodil , je to postoj nasej spolocnosti k smrti a k telu samotnemu.
Sygon, veľa ľudí pred ňou zatvára oči
Takže súhlasím s Tebou, že postoj k smrti mení postoj k životu... myslím, že si to napísala presne :-)
dám si Airways a basta ;)
Pod Altánkom :-((
Takže netuším, či by som si dala s Tebou i ja...
je to veru tak
Tak vela chuti a tak malo casu...:-)
Always :-)
Rusalka,
Mám veľmi rád verše od Jiřího Wolkra, ktoré som už vyslovil nespočetnekrát "Smrti se nebojím, smrt není zlá, smrt je jen kus života těžkého, co strašné je, co zlé je, to umíraní je..."
Áno Maco, je našou súčasťou
Altanečko, ty si môj človek, aj ja si radšej pustím nejakú peknú muzičku,
ale čo mám robiť, keď mi je aj dnes dobre, a keď mi chcú prsty zase šantiť a vyťukávať jedno cez druhé, napríklad: Rusalôčka, potvorôčka, neskrývaj nám svoje očká, urob, prosím, žmurk žmurk, kuk, ja ťi za to spravím ťuk.
Sorry. Odteraz budem vážna.
Rozprávkarka :-))
veď ani ja nie som až taká vážna, ako by sa podľa písmeniek mohlo zdať :-)
No, keď však by to aj tak bolo nasilu... Ja mam dnes pekný deň,
Smrť
bože :)
Ján, súhlasím s Tebou v tom,
Diuška
Rusalka...
P.S. Ak by si náhodou nevedela moje pravejšie meno, tak pomôcku hľadať v Rozprávkove...
Ale Maruška, však každý vie, že si od Bielských prišla...
zaujímavé
rusalka
prečo rusalka? :)
mne sa na smrti páči jej výlučnosť, nik tú moju neprežije, len ja sama, je výlučne moja...nedá sa odcudziť, spreneveriť, nebude mi s nikým neverná ;)
Lee34 vďaka
Diuška :-))
Tak isto je ale výlučný, jedinečný i náš život :-))
rusalka
Lee34... tentokrát nerozumiem :-)
green rusalka
dik, dia :)
pumandulka :) niet za čo
smrt
teraz ale viem, ze je nasou neoddelitelnou sucastou, ze boj s nou je ako boj s veternymi mlynmi. presne, ako povedala sygon, postoj k smrti meni postoj k zivotu. a moj postoj k smrti definitivne zmenilo az moje bezprostredne priblizenie sa smrti.
v jednom filme som raz pocula, ze najvacsi strach zo smrti maju ludia, ktori sa boja zit. táto veta ma nesmierne ovplyvnila...
jaaaj, dia
fakt? wow
ziadne wow, dia :)
Zvlastne
Smrt je osudny zakon....
Cicero povedal,ze smrt nas oslobodzuje od bolesti. Sa mi zda ale, ze velky filosof zapisuje iba vydaj a nezaznamenava prijem.Smrt je niekedy aj netvor, ktory pozorneho divaka vyhana z divadla sveta este skor , ako sa dohra predstavenie ktore ho naramne zaujima. Uz samotny tento dovod niekedy musi stacit aby sme smrtou pohrdali.
A v nekonecnom dosledku je aj nasou jedinou dokonalou sucastou... tak aspon daco co je nase a dokonale.. no nie?! ;-)
Pamatate sa na film Rudolfa Hrusinskeho kde hral dedinskeho lekara? ..ma tam krasny vyrok ..;)...tak pome zit! nech to stoji za to.. predsa sa jej nezverime taky zachovaly ?!..;)
Diuška, Pumandulka :)
Hm... a že sa tu bude dnes hovoriť o Heideggerovi ma vôbec nenapadlo :-))
Máš pravdu jajaj
vyhol som