zelená rusalka

toto už nie je poézia. Teraz sa neuraz: ale máš súhlas toho človeka na zverejnenie takejto súkromnej korešpondencie?

myslím, že ľúbostná korešpodencia patrí medzi to najkrajšie, z literatúry...
nikde som ho nemenovala...
všetky tie lista dávno zapadali prachom...
chcela som ich oprášiť... sú nádherné...

Ja nehovorím, že nie sú nádherné. Len práve tento mi pripadal príliš intímny. A píše sa tam aj o Tebe. Ak Ti to nevadí, tak v poriadku. Vyslovila som iba subjektívny pocit...

mal počkať ujo na teba alebo na tvoje odmietnutie , takto sa masochisticky trapit po rokoch .. dufam, ze sa mi to nestane ..
i keď .. kanditáta mám , z iných dôvodov síce .. ale mám.
Život ukáže, že ?

ale príbeh jeho láskyby bez neho ostal nedokončený... takto je zatiaľ iba nedopovedaný...

ja len...čo má v takej chvíli robiť žena? ak je milovaná niekým, koho nemiluje? ak je aj táto trýznivá láska zmyslom jeho života? čo potom?

že je to práve takto... že niekomu ostali krásne sny miesto tvrdej reality :-)

Aj ja som za svojich študentských čias dostávala zaľúbené listy, dokonca aj od profesora LÁSKY, ktorý ma naučil milovať život, poéziu, aj lásku samú - ale takýto?

Nerozumiem... Hovorila si, že pre teba to bola len platonická láska, ,,len" niečo výnimočné. No tento muž z tvojich listov vôbec nehovorí o platonickej láske. Hovorí o zranení... Aspoň ja to tak vidím.

tak trýznivé bolo isto len to kratulinké obdobie posledných dvoch dopisov...

ktorá bola vopred odsúdená na nemožnosť jej realizácie.
Neviem, ale práve tento list ma presvedčil o tom, že to celé bolo akoby literárne dielko. Možno si fakt mala viac zvážiť ten záver. Alebo ho parafrázovať, alebo niektoré pasáže vynechať. Veď pri toľkých bodkách by to nikto ani nezbadal. Ja neviem, ale napríklad toto: ... si tak ťažko milujúca... tak nemilovaná............tak dávno nepomilovaná.... tak
odmietaná... tak odmietajúca...

A on vedel, že si tak dávno nebola pomilovaná, alebo to iba tušil...
alebo vedel, že v Tvojom veku či v Tvojej situácii tomu nemohlo byť inak...? A vzápätí píše o deťoch.

je to len muž, ktorý vyjadruje svoje city voči žene, už odkryté, dôverné túžby, ktoré by najradšej premenil na reálne, žité...rusalka mu akiste hovorila o svojom živote, prehrách či víťazstvách...on v snahe chrániť ju a milovať, ochraňovať od všetkého zlého, pociťuje trýzeň, bolesť, smútok...

po maturite...
a rozprávali sme sa o svojich životoch...
a čo je pre niekoho dlho, to druhý nemusí tak vnímať...

hm .. myslím, že to vnímam úplne inak .
Tie listy sú prešpikované smútkom, nenaplnenosťou, vnímaním neschopnosti realitu zmeniť, nezmyselným ľúbením , trápením ..
Krásny sen z toho tvorí nenaplnená bolestivá predstava , nič viac.
Zvyšok s krásou nemá nič spoločné.
Naopak realita tvrdá je dobrá , umožňuje človeku túžiacom po nereálnom, odlepiť sa, odletieť , dať mu možnosť načrieť do zidealizovaného , prijať fakty a odputať sa od vidiny.
Možno je pre teba lepšie, že tebe ostalo vnímanie jeho krásneho snu miesto prijatia tvrdej reality plynúcej z neho

Vieš, ja som detailista pokiaľ ide o písomný prejav. Tak prepáč, ak to nebolo adekvátne. Ale rozhodne som iba úprimne reagovala na prečítaný text.

nenaplnené lásky predsa dokážu občas zabolieť trocha viac... nie?

:-)))

vidieť, že literárne diela analyzuješ skutočne do hĺbky :-)
Ja to cítim presne tak, ako Ty :-)

Alebo žeby profesor nepoznal nevinnú dušičku svojej žiačky?

Rusalka, prosím, vysvetli mi to...

Alebo žeby profesor nepoznal nevinnú dušu svojej žiačky?

Rusalka, prosím, vysvetli mi to...

možno na tom niečo bude...

ja som zaklopala na dvere, lebo som bola zvedavá čo ďalej.

Rusalka,
Ale trochu ma tu mýli Tvoja reakcia Diuške: "literárne diela analyzuješ skutočne do hĺbky..." a predtým reakcia na moju adresu: "ľúbostná korešpodencia patrí medzi to najkrajšie, z literatúry..."

Tak si to rašej rýchlo ujasnime. Veď podľa všetkého nejde "o krásnu literatúru". A už mlčím. Aby som nebola zle pochopená. Alebo nemusím?

písala som, že tie posledné dva listy nasledovali 15 rokov po tých prvých troch...
A je to už dosť veľa rokov od vtedy, kedy som ich dostala...

bola vždy najskôr skutočnou ľúbostnou korešpodenciou... literárnym dielom sa stala až v tom okamihu, keď bola zverejnená aj pre iných čitateľov...
ak by tieto listy ostali navždy v mojej zásuvke spomienok, boli by stále len listami...
teraz sa z nich stali malé literárne dielka...

vychádza, že ON teba ľúbil veľmi, pretože v jeho slovách je všetko to, čo robí nenaplnenú lásku láskou: žiaľ, bolesť, zúfalstvo.

Len som k tomu chcela dodať, že presne o niečom takomto som písala minule: o zraneniach. Nie o nejakom ľahkom vánočku, ktorý sa prekĺzne popri duši a nič po ňom nezostane.

ale hrmotný a hlboký pád do srdca.

tu by som už až tak nebazírovala na názve. Je to predsa len trochu odľahčenie.

Takže ľúbostná korešpondencia ako literárny útvar...

Totoje písané srdcom. Krvácajúcim. A ak niekto poznal takéto krvácanie, musí vedieť, o čo ide.

hlboký a všelijaký iný pád do srdca sa hádam nevylučuje so vstupom do snov, však? alebo ten, komu niekto do srdca ľapol, o prírastku viac nesní? :-)

A určite to "taktné odmietanie" bolo prijaté s porozumením a pochopením.

tak..dnes som si prečitala tvoje dielko prvy krat..teda..tuto čast..a tešim sa na nasledujuce..)))

vieš..ja som ako písmenkovy..tiež čitam knihy od zadu..))))))

ja tak čítam všetky časopisy...

a sukromia tvojho profesora?..

prepač rusalka..ale..na lubostne čitanička teraz nie som naladena..)))

donutilovi sa dnes venujem..)))

Je fakt, že ženy si pekné listy nechávajú.Mne sa to nepodarilo.
Síce stále tvrdím, že som nikdy žiadnu báseň nenapísal, ale nie je to celkom tak. Kedysi, ako gymnazista, som pár básní napísal. A boli to básne, nie hatla-patla, ako si tu zavše zarýmujem...:))) Písal som ich pre svoju lásku, aj keď som jej z nich, iba niektoré pošepkal. Láska neskončila šťastne a ja som básne spálil, mysliac, že tak spálim posledné mosty. Básne zhoreli, mosty nie. Aj keď už nikto viac po tých mostoch neprešiel a dnes sú kdesi hlboko v džungli zabúdania, ešte stále viem o nich.
Teraz tak rozmýšľam, či by som tie básne dnes uverejnil, ak by mi zostali. Musím povedať, že nie. Ja by som ich neuverejnil. Boli len pre ňu, pre moju lásku a tak by aj zostali....

všetky som v predvečer svadby rituálne spálila..)))

je to všetko už z časov skutočne dávno minulých...
veď on ostane stále pre všetkých neznámym... a mne bolo ľúto tie jeho nádherné verše neuverejniť...

kedy sa ich adresáti rozhodli, aby spolu s nimi upadli do zabudnutia...

Možno by to bolo pre mňa ťažšie, ak by ich pisateľ výrazne vstúpil do môjho života... ale bolo to len také pohladenie...:-)

a ine hmatatelne dôkazy som v predvčer svadby necítilia potrebu uchovavať..a tak som ich v na chatičke v krbe po jednom rituálne pálila..

každy jeden ešte raz prečítala..ovoňala..a...šup s nim..

oslobodenie..

čudujete sa rusalke, že uverejnila svoje intímne básne a vy to pritom robíte častejšie ako....ktokoľvek, koho poznám...cez svoje vlastné básne...mám tiež pár nádherných vyznaní a ich pisateľ mi dokonca navrhol, aby sme ich spoločne vydali :) nevidím v tom problém, sú vyjadrenám pocty k žene...nielen mne samej

ich uverejnením sa nestratí to, čo do nich vložil...to, čo som pri nich cítila :)

a za druhe..moje basne su moje básne..nie básne,ktoré som obdržala..)))

ale..mne je srdečne jedno,či rusalka ma suhlas autora,alebo nema..my sa bavime o inom..o nechavani a nenechavani spomienok..teda..hmatatelných..)))

Takže z môjho pohľadu, keďže si dala množné číslo... Tie predchádzajúce básne - to bolo čosi iné. Dali by sa aj verejne publikovať v nejakej zbierke básní. Dali by sa zovšeobecniť, odosobniť, venovať hociktorej žene. Napríkad niektorej Rusalkinej spolužiačke a podobne. Ale teraz sa bavíme o osobnom liste, v ktorom sú spomínané niektoré príliš intímne súkromné záležitosti. Možno ich stačilo preskočiť... ale je to vec názoru. Nikto ho predsa tomu druhému nevnucuje.

Ale nemusíš sa báť, že by sme my osobne prezrádzali vo svojej tvorbe o niekom viac než by mu to bolo milé... skrátka často ide o fikcie. Aspoň u mňa.

A to čo píšeš - pocta žene - áno. Poznáme z literatúry. Taká Marína
napríklad. Ale tu sme na blogu... A nejdeme nič knižne vydať. Iba diskutujeme. To je celé. Rusalka sa, podľa mňa, na to pozerá
v pohode. Nikto (z môjho pohľadu) to nemyslí v zlom.

k tým hmatateľným aj nehmatateľným asi patria...hovoríte o tých básňach ako o majetku, ktorý rusalke nepatrí a nakladá s ním mirnix dirnix tak akoby nemala...to vnímam ako výčitku...ale asi som príliš vzťahovačná ;)

mám pocit, akoby sa rusalka bránila a pritom, nemusí...

mňa spomienky neťažia natoľko, aby som sa ich musela zbaviť, cítim sa slobodná aj s nimi a v tomto som skôr ako rusalka, k pekným sa rada vraciam (aj keď skôr v spomienkach) a zlé nehmatateľné nezničím ohňom, ani iným živlom :)

ja si zlé ani neodkladam..ani hmatatelne..ani vnutorne..a to krásne..to som si vo vnutri nechala..inak som nemusela..urobila som to z lásky..z lásky k tomu,komu som chcela zasvätiť svoj buduci život..a že nebol a nie je taky,ako som si ho predstavovala?..čo už..každy občas máme ružovú optiku..)))

že patria rusalke a poznáte aj adresáta...ale každá báseň, dokonca aj táto by sa hodila na niekoľko ďalších žien...veď koľko zo žien bolo kedysi zranených? vydatých? nešťastných v živote? nespočetne veľa...

koľko mužov milovalo zadaných, (ne)šťastných žien? koľko z nich im lásku nedokázalo opätovať? tajná láska, nenaplnená...

asi to vidím inak, priznávam :( a pádím dál...aj Marína bola báseň konkrétnej žene, len rezervovanejšia, pretože dovtedy sa akákoľvek intimita zakazovala, určite viete ;)

nevyznieva ako báseň, lebo je inak štrukturovaný.... Ale je to pre mňa i tak ako taká báseň v próze...
A nevadí mi táto diskusia, skôr si myslím, že môže byť prínosná v zmysle otvárania istých hraníc, ktoré sú niekedy bezdôvodne považované za tabu :-)

To bolo iba prirovnanie. Dia, a v tomto som šoknutá z Teba. Pretože to pekné čo sme tu preberali v doterajších pokračovaniach, si tak trochu zhodila zo stola. Kto komu čo vyčíta? A kto komu čo môže vyčítať tým, že vyjadrí svoj názor? Však to bolo vyložené do výkladu za sklo, že pozrite sa choďte ďalej. Neviem čo už len Teba na tom mohlo rozčúliť. Ja cítim pohodu, kľud a s takým vedomím svoj aj svoje komentáre písala. Ale nemusíme písať vôbec... Tak potom neviem na čo je to publikované... Prepáč.

vnímam to podobne ako Ty :-)

hm. musim povedat, ze mi to prislo po pravde cudne zverejnovat takyto text , hlavne pokial je o samotnom autorovi a pokial to preznetujem ako komu vstupila do snov . Opakovane ked som to citala som sa prizastavila pri tom, co je vlastne cielom povedat takymto textom .
Na druhej strane musim priznat, ze preco nie ?
Preco by sme mali pisat o tom co my citime , preco nepisat co citili iny k nam ? Preco by to dokonca nemohlo ostat, bez naseho vyjadrenia ?
Bez vstupu , proste sprostredkovat zazitok ..
A ked sa pytam tuto otazku par krat, tak si vravim , je to zaujimave , ze som citala nieco, co ma nad tim nutilo zamysliet.
A vysledok je taky, ze je to nekonvence , a vracmi nasej opakovanej ospevovanej slobody , vravim, ze si ze Rusalka sprostredkovala slobodne co chcela a myslim, ze zaujimavo natukla jednu z hranic .
Kde je hranica co uz nie a co este ano ? Nikde

som maximalne rozcitena. To musi byt krasne dostat od niekoho taky list. Len pre teba. Pre tvoju vynimocnu osobu. Az ma chut do jedla presla... ked si uvedomim, ze listy ako take "vymieraju". Tazke je citat take emociami nabite prispevky, ked som sama... omg. Ale aj tak vdaka za sprostredkovanie.

... s takým vedomím som aj svoje komentáre písala...
oprava.

že ťa príspevok prinútil sa zyamyslieť... nad hranicami, ktoré sú ešte pre čitateľov prijateľné...

spočíva pestrosť sveta :-)

prinutil ma zamysliet sa hlavne nad tebou ale to sa nehodi do komentarov ani do blogov , kazdopadne prajem ti aby si mohla slobodne pisat nadalej a aby ta neodradili komentare ako su moje

keď ste všetky tri vyjadrili svoj odmietavý postoj k uverejneniu poslednej časti tohto seriálu...akoby rusalka urobila niečo, čo by ani jedna z vás nedokázala a neurobila...možno som vám dobre nerozumela, priznávam...a asi reagujem príliš impulzívne...ale to len vtedy, keď ma niečo mmmm prekvapí? pobúri? nahnevá?

v tejto chvíli som pokojná, len som nerozumela, čo vám na uverejnení týchto básní vadí....každá jedna doteraz bola od toho istého muža pre tú istú ženu a mám pocit, že tiež dosť intímne...

hm, ja sa nechcem odmlčať...prečo vlastne? to už naozaj nemôžem napísať nič, čo niekomu nesadne? ak s niekym nesúhlasím? jasan, že môžeme, všetci, ospravedlňujem sa za svoje spriznenie článku, mala som rovnaký pocit z vašich komentov :(

že sú určené len pre jedného adresáta. Súhlasim s Martou. Je to príliš osobné. Keď napíšem báseň, v tom okamihu je iba pre jediného, ale o desať rokov ju môžem venovať aj inému. Takýto list nie. Tiež by som si ho odložila do tajného priečinka a ukazovala len sama sebe. Alebo spálila ako Elli, ak by do môjho života vstúpil niekto iný. Bála by som sa, že mi bude kradnúť srdce nazad.

Tvoje komentáre ma isto neodradia :-)

tak oki :) keby tak mi prosim zatukaj, ja tie verejne hranice moc nerozoznavam :(

som rada, že sa tu zjavil Tvoj názor...
tak trocha som predpokladala, že nebude môj príspevok jednoznačne prijatý...
ale nevidím v ňom nič také intímne, čo by mohlo niekoho pohoršiť, alebo čo by mohlo niekomu ublížiť...

a asi som zase niekoho zarmútila, je lepšie, ak ma nebudete poznať a budem reagovať čo najmenej...toto mi nestojí za to ;)

pekný večer prajem všetkým ženám :)

ja som sa chcela podeliť s krásnymi slovíčkami...
a všetky sú staršie ako desať rokov... všetko je skutočne dávna minulosť :-)

a zároven ospravedlnujem,že som prispela..)))

nerozumiem, prečo by si sa mala babám za uverejnenie ospravedlňovať?...iba ak autorovi básní...

Ja len, ako by som to riešila ja. Neviem, či by mi mlj Sádrovač takéto zaľúbené listy z minulosti toleroval. Nieto ešte ich vyvesiť na blog. To by som mu musela dlho vysvetľovať...

lebo tu mi to skôr berie. Tam kým to natiahne fotky, trvá to. Čítam ho. Je to jeden z mojich cestovateľských snov. Trošku mi to pripomína pero Paľka Fabiana. Akosi sa z blgu vytratil. Škoda.

zaľúbený bol on...
nie je to jasné z mojich textov k básňam??? Že ako pre plachú študentku to bolo pre mňa nepredstaviteľné mať vzťah, dokonca vzťah s pedagógom...
a že keď sme sa stretli po 15. rokoch, každý už mal svoju rodinu a svoje problémy...?

A svoju minulosť máme bez ohľadu nato, koho ešte stretneme v budúcnosti. I keby bol býval tento vzťah obojstranný, neviem, prečo by to malo vadiť môjmu partnerovi???
Číta môj blog a zatiaľ mi sporadicky opravuje len pravopis :-)))

Asi máš naozaj tolerantného partnera s veľkým srdiečkom. Takých je málo.

Ja som si svoje s listami prežila - možno aj preto tak reagujem. No bolo to naopak. Našla som u svojho niekdajšieho takéto listy študenstkej láske. A k tomu nové. Z podobného stretnutia - po pätnástich rokoch. Horúce ako tento. Nebolo mi to jedno. Samozrejme bol v tom rozdiel. Tie nové listy písal zadaný muž - môj. Preto ma to tak zabolelo a čosi pripomenulo...

už rozumiem, prečo si tie listy tak vnímala...
niekedy je fajn, veci dovysvetľovať... :-)

,,objavené" listy sú už dávno zabudnuté. Sádrovač mi na ne pomohol zabudnúť. Ešte šťastie, že ho mám. Tiež je to muž s veľkým srdcom. Je viac technický typ, písmenkám príliš nerozumie, tie necháva na mňa. Vlastne sa stále smejem, že vedieme tichú domácnosť. Ja v jednej izbe, on v druhej, každý za svojim počítačom, on si naťahuje filmy, ja blog a obidvaja sa rozčuľujeme, že prečo to ide tak pomaly. Tak ako teraz. Nie a nie sa dostať ku komentom.

na začiatku môjho jediného vzťahu, mi dal prečítať ľúbostné listy od mojej sokyne...vyberal si medzi mnou a ňou...a jej city pretrvávali dlho po tom, ako sme spolu začali chodiť...bolo to bolestivé a zraňujúce...najmä, ak si predstavíte, že aj on k nej niečo cítil...hm

dnes sme na tom podobne, ako vy Zuzanka...ja za jedným stolom, on za druhým...jednoducho happy end ;) muž s veľkým srdcom...a žena

chcem Ti len povedať, že som sa neodmlčala zo žiadnych Tebou menovaných dôvodov (mám už pracovné povinnosti). Nemám absolútne nič proti tomu, keď prezentuješ svoj názor. Vôbec sa nehnevám. Len máš zrejme náturu robiť akoby sprostredkovateľa (mediátora) a to vôbec nebolo nutné. Dokonca aj tá poznámka, že Rusalka nemá dôvod sa nám ospravedlňovať... Tak to už za hranicami chápania... Tomu sa povie taký malý vrták. :-))) Ale opakujem, nehnevám sa. A nikto nechcel, aby si sa odmlčala nebodaj Ty. Nemala by si vkladať do úst iným to čo nepovedali. Ahojte!

všade vonku je plno snehu. Pred domom iba biela planina. Žiadne stopy. Prešla som sa tam - a boli tam iba moje. Tak som si vyšlapala cestičky. Jednu k susedovmu plotu, jednu k hore, jednu k riečke. Potom sa všetky stopy otočili a viedli k chalúpke. Ako taký obrovský biely kvet. Bola som v tom okamihu šťastná.

písať vôbec? ja tiež len píšem o tom, ako to reflektujem...skôr hodnotím to, čo vidím, pozorujem...rusalka dookola každej z vás vysvetľovala dôvody, ktoré ju oprávňujú uverejniť tie básne...to je jediná vec, ktorej som nerozumela ja :/
som asi príliš upísmenkovaná na to, aby som sa odmlčala...jedine, ak by som s blogom skončila nadobro :( a tak sa asi radšej budem vyhýbať niektorým diskusiám...dnes som mala viac času...na oddych...

mnoho ďalších stôp sa pomiešalo s mojími. Sprvu ma to aj škrelo, no potom si vravím, že je to skvelé: jedna stopa k druhej, aj im bude veselšie!

viem si predstaviť aj iné ;) ale som rada, že si dnes bola šťastná...

A ja jej tak trocha závidím tie stopy v snehu...

Citujem: "Ale nemusíme písať vôbec... Tak potom neviem na čo je to publikované... Prepáč."

Veď to bolo myslené, že ak by to malo niekomu vadiť. A už howgh!
Mier! Aj svetový aj blogový! :-))) Lebo dnes to nenapíšem načas.
Pa

aj tak...si čistá ako ten sneh...to s tým šťastím patrilo Zuzke...máš pravdu...u vás asi nesnežilo

Zuzka, pre mňa nie je happy end sedieť v jednej miestnosti chrbtom...ale u teba je to vyrovnané, máš svoj nepošliapaný sneh ;)

sneh dovtedy ešte napadne, kým prídu...

:-)))

nech to stihneš...mier :)

taká múdra, že vždy vie, čo my ma povedať a kedy mi treba výjsť z domu hlavu vetrať.

A nie je len taká rozprávková, proste je reálna, asi päťsto krokov od domu, hore briežkom. Rada tam chodím. Ale aby ste si zas nemysleli, že ma to zavialo na konci sveta, päťsto krokov opačným smerom je autobusová zástavka. Sadnem na autobus a za pätnásť minút som v meste. Tak to mám aj tak aj tak.

a vďaka za komenty...

Zuzi keď som to čítal, trošku som to vzťahoval aj na seba. Kedysi bola jedna rusalka ktorá v mojom vnútri zažala prvú iskričku. Bolo to ako prvé nadýchnutie, spoznanie, že existujú ešte takí ľudia. Rusalka mi dala nádej. Nevzdával som to, a trošku sa snažil. Našiel som inú rusalku, teda skôr našla ona mňa. Viac krát som o ňu bojoval, tým aj o seba. Teraz už tomu rozumiem, vnímam to inak, prešiel som tým a o to je to krajšie. Nechcem sa jej vzdať, prísť o ňu. Viem sa vžiť do pocitu pisateľa listov. Je to krásny život, ktorým ho Tebe a prostredníctvom Teba urobil krajším aj nám. Píš ďalej, čítam všetko, i keď sa menej ozývam.

a držím palce, nech s tou Tvojou rusalkou prežívaš všetko pekné čo najdlhšie...

mával som pekné sny o rusalkách, spoločných večeroch na terase s víhľadom do záhrady, na terase pri cukrárni. Napľňajú sa sny aj rusalkám???

Dúfam, že aj Tvoje... ;-)

prajem Ti rusalka zo srdiečka čo najviac naplnených sníčkov.
Vieš že aj mne? Postupne to ide.

Nechcel som to nazvať na záver, pretože to mi neprislúcha, ale rusalka nielen v skutočnosti sa Ti úspešne darí vstupovať mužom do snov, ale aj touto témou na blogu si super. Dokážeš síce napísať aj o šetrení vajec, ale toto bola vydarená téma a vyprovokovala si peknú diskusiu.