zelená rusalka

a o premene nepríjemných spomienok na zdroje (rastu). s takýmto konceptom pracujú niektoré psychoterapeutické školy.
ak si na to prišla úplne sama, bez nápovedy z kníh alebo iných zdrojov, nuž klobúk dolu...

premýšľam o živote trocha intenzívnejšie. A mám s kým o otázkach života aj rozprávať, čo považujem tiež za veľmi dôležité. Ale knihy venujúce sa psychológii nečítam, ani sa psychológii nevenujem. Je to skôr také intuitívne poznávanie...

že strašidlá v akejkoľvek forme...sa vekom strácajú, nakoľko sa nám rozširuje obzor poznania sveta, života, veľa vecí začne do seba zapadať a tak si myslím, že aj detské, alebo nadobudnuté "strašidlá" majú svoje opodstatnenie a možnosť stratiť sa, či zameniť v dobré "strašidielko".))

ako bu bu bu,ma k večeru nenapadlo :)

Myslím, že sa nič z prežitého nestráca. Možno na chvíľu na niečo zabúdame a ani nevieme, čo v nás môže spomienku vyvolať. Aký aj celkom nepriamy podnet.
A obzor poznania sa síce rozširuje, ale dôležitejšie je, aby sa prehlboval. Aby sme sa snažili poznaním postupne pochopiť aj hĺbku :-) Aby sme nekĺzali celý život len tak po povrchu...

až po uši. Keď sa náhodou nejaké to strašidlo predsa len zobudí...

Odpovedala som Ti veľmi stručne na otázku, ako som sa k takémuto poznaniu dopracovala, tak sa k tomu ešte vrátim. Hoci ma otázky ľudskej existencie fascinujú už veľa rokov a prešla som rôznymi fázami (o niektorých mojich dotykoch s týmto poznávaním budem ešte istotne na mojom blogu písať), predsa len pre môj súčasný postoj k istým otázkam je veľmi podstatné stretnutie s človekom, ktorý nasmeroval moje premýšľanie hlbšie do môjho ja. S človekom, ktorý ma dokázal nasmerovsať k otváraniu sa sebe samej. Ty si to nazval pekne "sebaprijatím". Pred tým som sa otázkami ľudského bytia zaoberala oveľa všeobecnejšie. Moje ja sa rozplývalo v pojmoch, zachytávajúcich ľudské bytie ako také. Teraz sa vďaka priateľovi, snažím menej zovšeobecňovať a viac pracovať so svojim ja. Ale ako som písala vyššie, nepostupujem podľa žiadnych kníh ani iných zdrojov. Snažím sa počúvať, čo mi hovorí intuícia...

zdá sa, že máš vzácneho priateľa a vynikajúcu intuíciu, tak im aj naďalej pozorne načúvaj :).
a je fajn, že svoje nou-hau cez blog šíriš ďalej, určite sa šikne mnohým ľuďom.

v dusi vzmiznu a uz sa neukazu

pokiaľ "nezhasneme" strašiť by nás už nemali :-) Vikina tie nasvetlené pomenovala dobrými strašidielkami. Takže síce ostávajú, ale byť môžu v niektorých situáciách nápomocné :-)

plnia svoj ucel, len im netreba dat vela priestoru. Ja to s tym priestorom niekedy prehanam :)

neviem presne, čo z toho plynie pre teba, no čitateľ tvojho blogu má z tvojho preháňania osoh aj pôžitok. :)

Keď som sa tak zamyslela nad obdobím, v ktorom som s nimi asi najviac pracovala, kedy som sa ich snažila vydolovať z tých tmavých kútov, porozumieť im a akosi si ich zatriediť medzi to ostatné, z čoho je vyskladaný môj doterajší život, tak v tom období som im tiež prenechala pomerne veľký priestor. Pravdepodobne to závisí od toho, v akej fáze práce s nimi sa práve nachádzame. Aké životné obdobie práve prežívame. Jednoducho v čase veľkého upratovania im asi vyhradíme viac priestoru...

vlastne už tak trochu anjelíčkami-strážničkami? :)

v čase veľkého upratovania treba ťaživým a zraňujúcim spomienkam vyhradiť veľký priestor a mnoho pozornosti. ono sa to možno nezdá, no ony nie sú len zákerné, ony sú aj nesmierne plaché. ak ich človek má vydolovať z tých tmavých kútov, kde sa ukrývajú, musí mať nielen silu a odvahu, ale aj schopnosť získať si ich dôveru a naučiť sa s nimi komunikovať.
inak to nikam nevedie, poutekajú zas a poukrývajú sa ešte lepšie než boli predtým. a ešte sú aj nazlostené a ceria zuby o to viac...

získať si ich dôveru a naučiť sa s nimi komunikovať. Boli obdobia, kedy som si naivne myslela, že stačí komunikovať O NICH. Ale to vôbec nestačí a môže to byť dokonca jeden z prípadov, po ktorých sa opäť rozutekajú a schovajú ešte viac. Máme často naivnú predstavu o tom, že tým, že sme ich mená hlasito vyslovili, akoby sme ich obrali o ich moc strašiť. Ale nie je to tak. Nestačí ich rozpoznať medzi ostatnými a porozprávať sa o nich s niekým iným. Dôležité je práve to "naučiť sa s nimi komunikovať".

malou metaforickou okľukou (či skratkou?) sme sa dostali k tomu, že hovory s našimi strašidlami a získavanie si ich dôvery je naozaj o sebaprijatí.

Je inšpiratívne. A otvára cestu ďalším otázkam... Myslím, že mám opäť nad čím premýšľať. Rada si totiž pojmy - slová, napĺňam obsahom. Myslím, že to sebaprijatie nebude len o spomienkach...

sebaprijatie nie je len o spomienkach. je súčasťou širšieho konceptu, v ktorom niektoré psychoterapeutické smery pracujú aj s pojmami sebahodnota a sebaúcta.
sebaprijatie s týmito kľúčovými pojmami úzko súvisí.

o sebaúcte som už premýšľala. Pomerne veľa. Ale ešte stále si ju len skladám. O sebahodnote som ešte nepremýšľala, aspoň nie vedome a v spojitosti s týmto pojmom. Už teraz mi ale vychádza, že bez sebeúcty nie je človek schopný nepokriveného sebaprijatia. Ako sa ale dopracovať k tej pravdivej sebeúcte? V každom z nás je v menšej, či väčšej miere prítomné isté sebaglorifikovanie. Mať sám seba v úcte, znamená poznať a prijať i to negatívne, čo je v nás. To je niekedy ťažké. Vidieť a priznať si a spracovať práve toto...

mi vychodí, že o sebaúcte uvažuješ správnym smerom, vari len to sebaglorifikovanie so sebaúctou až tak nesúvisí.
áno, prijať seba dokáže údajne len človek s vysokou sebaúctou, to znamená s hlbokým presvedčením, že napriek svojej nedokonalosti (chybám, omylom, „hriechom“) je jedinečnou bytosťou, ktorá je vo svojej hodnote rovná akejkoľvek inej ľudskej bytosti.
ako sa k vysokej sebaúcte dopracovať, ak ju človek stratí?
na to jednoduchú odpoveď nepoznám. pokiaľ viem, je to dlhodobý a namáhavý proces, často vyžadujúci sprevádzanie a podporu (blízkych ľudí, psychoterapeuta, ...).

1. Najskôr v súvislosti s Tvojou "ako sa k vysokej sebaúcte dopracovať, ak ju človek stratí?". Myslíš, že ten súčasný, konzumný spôsob života vôbec vyžaduje od ľúdí niečo také, ako prítomnosť sebaúcty. Mám pocit, že prevláda s konzumom súvisiace sebauspokojovanie. A z toho mi vyplýva, že je asi skutočne málo ľudí, ktorí sebaúctu strácajú, lebo si žiadnu nevypestovali. Kde by sa jej mali naučiť? V súčasných rodinách? A škole? Ja som cítila niečo, čo možno nazvať akousi prirodzenou sebaúctou u niektorých ľudí, ktorí žijú v odľahlých dedinách, takým "čistejším" spôsobom života. Bez nánosu toho šumu, ktorý náplňa mysle členov konzumnje spoločnosti. A ešte som ten pocit mala u zopár naozaj výnimočných jedincov, ktorí ale dokázali konzumu nepodľahnúť. Takže ja beriem cestu k sebaúcte skôr ako akési hľadanie a nie návrat. Aspoň teraz o tak cítim.
2. A to sebaglorifikovanie ma napadlo v súvislosti s "falošnou" sebaúctou. Je to pohľad na seba cez krivé zrkadlo, kedy nevnímame tie horšie stránky nášho ja. A vnímame sa ako bezchybnú, alebo v tom lepšom prípade, ako skoro bezchybnú osobnosť. Prípady takjeto sebaúcty poznám tiež...

tak uz by som ich skor nazval anjelmi

na okraji lesa ošumelého človeka, ktorý mi povedal: "Ak chceš vidieť čokoľvek také, aké to je, optické zariadenie, ktoré používaš, musí mať kvalitnú a čistú šošovicu a musíš mať poruke dostatočne silné a správne nasmerované osvetlenie. Kvalitnou optikou je aj myseľ schopná nadhľadu. Ten už sám o sebe prináša lepšie svetelné podmienky ako pri škúlení na predmet z centimetrovej vzdialenosti (čo je najbežnejší spôsob uvažovania). Čistota znamená nezaťaženosť myšlienkami o utrpení (múti ju nielen smútok, ale aj hnev či strach) ani informáciami získanými v školách, čítaním a podobne. Povedzme, že chceš opraviť nejaké zložité zariadenie, napríklad prístroj na otupovanie špendlíkov. Ak držíš v rukách súčasne všetky nástroje, ktoré budeš potrebovať pri oprave, budeš mať sakramentské ťažkosti prístroj čo len otvoriť, o manipulácii so súčiastkami nehovoriac. Myseľ je ako ruky, ktorými omaciavaš myšlienky, napríklad rozzipované spomienky. Pomocné nástroje - teda info získané počas života - ber do nich iba vtedy, keď potrebuješ výklad určitej čiastkovej informácie. Svetlo "správne nasmeruješ" tak, že zjemníš štruktúru svojej mysle, aby do spomienok nenarážala, ale vnímala ich zovšadiaľ, i zvnútra."
Človek sa potom vnoril medzi stromy a zanechal ma v príjemnom zmätku. To, čo mi povedal, ma zaujalo a tešil som sa, až to vyskúšam. Odrazu ma zalial studený pot, lebo som si uvedomil, že mi neprezradil, ako to všetko zariadiť. Nahneval som sa na neznámeho, že je taký zábudlivý. Po chvíli som sa ako-tak upokojil, lebo som si uvedomil vlastnú nepozornosť, a pustil som sa po lesnom chodníčku v nádeji, že ho ešte dostihnem. Lenže mal buď priveľký náskok, alebo kamsi odbočil. Túlal som sa po lese a aktívne vyvolával "Človek! Človek!". Odpoveďou mi bol iba spev vtákov, ktorý s prichádzajúcim večerom tiež akosi tíchol. Už-už som prepadal bezútešným myšlienkam na to, že som pomerne stratený, keď som vtom zacítil dráždivú vôňu. "Csirkepaprikás!", zvýskol som potichu. Po chvíli som vyšiel na čistinku, kde stála prikrčená unimobunka. Kdesi za ňou pokašliaval predpotopný generátor elektrického prúdu. Zaujal som bojový postoj a stlačil som zájdený zvonček bez menovky. Za drevotrieskovými dverami za ozvalo rinčanie padajúcich kovových predmetov a prúd nadávok. Hneď za tým som začul šuchtavé kroky a čosi ako "Koho to sem čerti nesú!"...
Na tomto mieste sa rukopis končil. Neveriacky som zízal na nepravidelný okraj roztrhnutého papiera. Príbeh ma zaujal a stoj čo stoj som sa chcel dozvedieť, ako sa skončil. Dychtivo som prehrabal všetky papiere v truhlici, ale bazvýsledne. Vyhľadal som správcu domu. Na starej, zvráskavenej tvári sa objavil pobavený výraz, keď som mu rozochveným hlasom hovoril o zažltnutých papieroch v truhlici na pôjde. "To vieš, mládenček, keď bol barón ešte pri sile..." Jeho slová prehlušilo súkromné lietadlo, vzlietajúce zo susedného pozemku. Starec zdvihol hlavu a v okienku stroja zahliadol akúsi tvár.
Beatrice hľadela na staré šľachtické sídlo pod nimi, unudene odklepla cigaretu, nevrlo fľochla na svojho spoločníka, pestovaného muža v drahom obleku a rovnako otrávene sa spýtala: "Kedy tam budeme? Potrebujem sa ešte prezliecť. Nebudem sa pred nimi ukazovať v týchto handrách od Versaceho." A dodala "Bože, tí ľudia vyzerajú ako mravce. Pripadajú mi takí zbytoční..." Lietadlo nabralo výšku, urobilo mierny obrat a s určitou eleganciou nabralo kurz na dôležité stretnutie významných ľudí.

áno, sebaúctu by nám mala dávať už od útleho detstva naša rodina, najbližší ľudia, škola...
skutočnosť je taká, že nám ju, ako si si sama všimla, neraz skôr berie.
že prečo?
možno preto, že ani naši rodičia, blízki ľudia, učitelia vysokú sebaúctu do vienka nedostali... ako ju potom môžu pestovať v iných?
súhlasím s tebou, že dnešný konzumný svet sebaúctu nevyžaduje, čo ale neznamená, že ju nepotrebuje.
naopak, ľudia žijúci v konzumnom svete sebaúctu potrebujú ako soľ, no tento svet pre ňu nevytvára skoro žiadny priestor.
skôr ju dusí a nahrádza sebavedomím, asertivitou, egocentrizmom, sebaglorifikovaním a iným derivátmi a náhražkami.
a tieto kvality, ak vôbec majú niečo do činenia so sebaúctou, sú, ako sama píšeš, jej „falošnou“ podobou, jej odrazom v krivom zrkadle.

Kiež by to tak bolo, aby sa premenili na anjelov :-)

Zvláštny príbeh. Budem nad jeho obsahom premýšľať a dúfam, že ma k niečomu zmysluplnému privedie. Zatiaľ ma zaujala najmä táto veta: Svetlo "správne nasmeruješ" tak, že zjemníš štruktúru svojej mysle, aby do spomienok nenarážala, ale vnímala ich zovšadiaľ, i zvnútra." Hmmm... a dostávame s opäť k hĺbkam.
Celý príbeh je plný kontrastov. Presne ako život a ľudia v ňom. A tá dáma na konci mala pravdu, keď z výšky prirovnala ľúdí k mravcom. Hoci si asi neuvedomila, že je presne takým istým maličkým tvorom, jedným z miliónov, obývajúcim planétu Zem.

ozdravné, keby ľudia dokázali prijať samých seba. Ja som ale v tomto obrovský pesimista. Myslím, že je to práve konzumné myslenie, ktoré má v dnešnej dobe navrch. O čo ľahšie je predsa prijímať myšlienky a produkty iných. O čo ľahšie je byť strojom, strojom bez zodpovednodti voči sebe samému... a tým pádom aj voči ostatným.

pesimista je poučený optimista, tak sa svojho pesimizmu nevzdávaj, ale ani nehádž flintu do žita :).
Prajem ti príjemný zvyšok nedele a úspešnú cestu k sebaúcte :).

A príjemnú nedeľú aj Tebe :-)

kľúč k úspechu je skrytý v rámcovaní príbehu. podľa tvojich slov vidím, že o ňom vieš. a vieš možno aj to, čo treba spraviť, aby si sa stala jeho paňou. príbeh hovorí o rôznych stupňoch uvedomenia - od múdrosti cez klopanie na vráta a povrchné hľadanie až po neschopnosť hľadať. sú v ňom aj iné symboly. napríklad, že výška nemusí predstavovať aj vyššiu kvalitu. keď rozmýšľaš o živote, najskôr ich dokážeš odlíšiť od bežnej omajdy:-)

veľmi často sa prpleme v omáčkach, ktorými je zaliata podstata. A niekedy nás tie omáčky natoľko nadchnú, že už sa k tej podstate ani nesnažíme dostať. Možno preto mi v Tvojom príbehu tak zarezonovala veta s "hĺbkou". Ale zároveň i myšlienka nevyhnutnosti mysle, schopnej nadhľadu. K pochopeniu skutočného ja a k jeho sebaprijatiu je schopnosť tohto nadhľadu nevyhnutná.

simplicius-optimista, byvše poučený, stáva sa zložitým pesimistom, avšak ešte viac poučený a najmä trochu inak mysliaci sa opäť nechutne zvráti a prepadne optimizmu, ktorý má už onakvejší podklad, totiž múdrosť:-)

koment z 10:51 je tvoj vlastný text? ak hej, daj znať, kde píšeš aj iné veci, oki? :)

nuž, zlepil som to sám, bez mečania priznávam. niektoré rozprávkové bytosti ma nabádajú, aby som si vytvoril vlastný weblog, čo asi v dohľadnej dobe spravím. potom ti dám vedieť. a už aj viem, kam :-ňňň

na tvoj weblog sa teším :)

zaujali ma diskusie o memetike a tak podobne. aj inde čítam s potešením. a tvoje miestečko som už asi našiel:-)

zodpovedny co sa stane rusalka

Ale len sami k sebe. Možno sa nám podarí ukázať cestu svojim najbližším, ak sa pred nami nezatvoria...