Ja a Moskva. Bola som v nej za odmenu.
Kedysi sa viac odmeňovalo a tí, čo si zaslúžili, skutočne po zásluhách dostávali. Medaily, vyznamenania a diplomy. Niektorí šťastlivci aj dvojtýždňové výlety. Ja som si vtedy asi musela zaslúžiť tiež, pretože ma odmenili. Nedostala som diplom, ani vyznamenanie. Šla som na dva týždne do Moskvy.
Tešila som sa. A nie len preto, že som vždy rada cestovala. Tešila som sa z toho, že boli moje zásluhy ocenené ako mimoriadne. Mimoriadne ma ako prváčku vzali na výlet so skupinou študentov vyšších ročníkov.
Oni išli preto, lebo boli vyšší. A ja preto, lebo som robila nástenku. Centrálnu nástenku v školskom vestibule. Šla som po zásluhe. Po zásluhe za kreatívny prínos k nekreatívnym témam školskej nástenky.
Ani neviem, či sa ešte dnes vôbec patrí hrdiť svojimi mimoriadnymi zásluhami o rozvoj školského nástenkárstva.
Oni išli preto, lebo boli vyšší. A ja preto, lebo som robila nástenku. Centrálnu nástenku v školskom vestibule. Šla som po zásluhe. Po zásluhe za kreatívny prínos k nekreatívnym témam školskej nástenky.
Ani neviem, či sa ešte dnes vôbec patrí hrdiť svojimi mimoriadnymi zásluhami o rozvoj školského nástenkárstva.
Tak sa radšej vrátim k tej fotografii, ktorú som vyhľadala na podnet Popísmenka. K fotografii s Lomonosovovou univerzitou. Možno by bola oveľa zaujímavejšia keby sa na nej týčila táto veľkolepá stavba v celej svojej kráse. Kdesi mám aj takú. Len som ju zatiaľ nenašla. Takže musí zatiaľ stačiť táto skupinová s torzom jej majestátnosti. Skupinová fotografia s červenými zväzáckymi kravatami, ktorých červeň si v tom čierno-biele nemôžete ani poriadne vychutnať.
Asi sa vo svojich spomienkach k Moskve ešte vrátim. K tým neuveriteľným haldám ruskej zmrzliny, ktorú som vtedy pojedla. K ovocným šťavám, ktoré čapovali na každom rohu. Alebo k Serjožovi, ktorý ma druhý týždeň pobytu požiadal o ruku. Úplne cudzí Serjoža, ktorý sa bol s nami pozrieť na Lenina. A ktorý s nami chodil po výstavách úspechov sovietskeho hospodárstva. Nevenovala som mu ani písmenko. Ani po písmenku. No veď načo už by bol malej gymnazistke a hviezdnej nástenkárke manžel. Veď stačí len tá predstava, ako by sa ma známi pýtali: „To je kto?“ A ja by som odpovedala: „Môj manžel. Serjoža z Moskvy.“
A možno by som na tú otázku odpovedala takto doteraz.
Komentáre
Hm...
Tak si to tam uži :-))
:-))
Snežka :-))
:-))
To je fajn, že sa zdobí k letu
Letné nástenky, to mi príde veľmi príjemný nápad...
:-))
aj dcéra,
aj táto je pekná ...
Snežka... veď to je dobre, že veľmi ani nevedia
Jeeej Popísmenku :-))
Poludnica,
nie zlé spomienky
To sa možno časom poddá...
i ja som veľmi rada doma... ale cestujem veľmi veľmi rada...
Pekný dník
tož,na Mosku nemám čas
Rusalka
za nastenku som ziadnu odmenu nedostala:((
Pod altánkom :-))
Pekný deň aj Tebe Viki :-)
Hanka :-))
Hoci jedna s odmenou a druhá bez...
Rusalôčka, keby len nastenkarenie...
Snad nemusim dodavat, ze mne sa pacil Tony z Petrohradu, vysoky, stihly, s gitarkou:)))
Dodnes hladam podobneho ::::)))))
a poznam jedneho, ktory pozna Nastenku:)))
Hanka, opäť opakujem :-))