Kúpem sa v smútku,
ktorý bezodne
vyteká zo slaného žriedla
mojich hĺbok.
V plačúcom tichu
neprestávam milovať
chuť mora.
Kiež by som sa teraz mohla ponoriť
do jeho nekonečna.
Miesto mora
ponáram sa do bolesti,
ktorá nástojčivo
zviera v svojich dlaniach
moje srdce.
Nechávam ju doznieť.
A s novým nádychom
sa pokúšam vymaniť
z pasce tvojich slov - navždy.
Kráčam dažďom,
ktorý zľahka zmýva
vyplakanú slanosť
znovuzrodením.
V pramienkoch mi steká
po tele
moja zajtrajšia radosť.
Súznim s ňou
a túžim po objatí.
Komentáre
Je čas obeda
hm, nechať doznieť slanú bolesť
Teide, dobré ránko
Derechura vitaj :-)
:-)
:-))
Dobré ránko Sagi :-)
Snežka, usmievam sa
A na vianočné trhy sa teším :-)
rusalka
Pumandulka...
vďaka za zdielané pocity :-)
Rusalka...
bolesť je tiež soľou života, bez nej by si si neuvedomovala krásu radosti.
a preto pokojne soľ, koľko sa ti žiada... (-:
Vidím, že máš v "archíve" krásne kúsky... dobre, že ich prevetráš. (-:
Lasky, pekný deň... :-)
Hrdúsenie srdca v dlani...
Lesmíria...