Zažívam dosť často svoje nechcené ticho. Nechcené ticho, ktoré nahrádza slová a je sprevádzané úsmevom, gestom, sklopenými očami, či čímsi podobným.
Zvláštne, že zažívam takéto ticho nie len keď sú moje myšlienky priveľmi kritické, či negatívne hodnotiace. Niekedy nedokážem vypovedať ani skutočnú hĺbku radosti.
Tie slová, ktoré sa chcú po nejakom podnete dostať von, akoby zrazu uviazli kdesi na polceste. A tam sa hromadia a hromadia, kým ich nevystrieda čosi iné. Alebo kým sa nepremenia na smútok, samotu, alebo hoc aj tiché doznievanie obrovskej radosti.
Niekedy to nechcené ticho trvá chvíľočku, inokedy dlhšie. Dokonca sa stáva, že je to nevypovedané vo mne uväznené aj niekoľko dní, týždňov, či mesiacov.
Tak veľmi by som chcela niekedy týchto svojich väzňov pustiť na slobodu. No len čo sa nadýchnem, len čo chcem rozozvučať svoje hlasivky aby mohli von, akoby som vytratila všetku silu, ktorá je k tomu potrebná. A pritom sú hlasivky taký malý, krehký nástroj. Stačí na ne sila slabšia ako vánok.
Niekedy to nechcené ticho trvá chvíľočku, inokedy dlhšie. Dokonca sa stáva, že je to nevypovedané vo mne uväznené aj niekoľko dní, týždňov, či mesiacov.
Tak veľmi by som chcela niekedy týchto svojich väzňov pustiť na slobodu. No len čo sa nadýchnem, len čo chcem rozozvučať svoje hlasivky aby mohli von, akoby som vytratila všetku silu, ktorá je k tomu potrebná. A pritom sú hlasivky taký malý, krehký nástroj. Stačí na ne sila slabšia ako vánok.
A tak sa sama seba často pýtam, prečo prichádza ľútosť ešte skôr, než je koho či čo ľutovať? Prečo stojí nevysloveným slovám tak často v ceste ohľaduplnosť? Beriem ju tak samej sebe. A to prázdne miesto po sebaohľaduplnosti potom bolí. Keď je tých nevypovedaných slov priveľa, často je tá bolesť chvíľami neznesiteľná.
A tak je to i so strachom. Pre strach býva ticha ešte viac. A často je to pritom strach celkom nepochopiteľný. Čoho sa báť, keď chcem spontánne vyjadriť radosť, obdiv, úctu, lásku? Len tak. Bez zábran.
Nevravím o tom druhom strachu. Strachu z bolesti a z ublíženia.
Asi sa budem musieť ešte veľa učiť. Odstraňovať bariéry, ktoré bránia slovám voľne plynúť.
Komentáre
keď sa naštvem,mlčím
Trojité ticho :-)))
rusalka, tak veru.. ohľaduplnosť voči druhým by nemala byť o neohľaduplnosti voči sebe...
co ma pred obedom napada
Dopredna lutost je dosledkom mylneho chapania empatie, kedy sa vcitujem do niecoho co nie je nasou ulohou. Vcitovanie je vhodne ako pomoc na laskavejsie vyjadrenie toho, co potrebujeme, nie nevyjadrenie .
A strach z vyjadrenia pozitivnych pocitov, vyplyva z obavy , ako bude cit prijaty, ci je vhodny , adekvatny , ci bude pochopeny ... myslim, ze nastava opat v pripade ked pouzivame empatiu mylne alebo sa snazime predvidat . Prejav lasky je nezavisly od toho ako ho ta druha strana pochopi, ak clovek o svojom cite uvazuje , potom ho sam spochybnuje .
Hogo, niekedy si myslím,
Neviem, či sa dá čomusi, čo nám bolo predkladané ako vzor "slušného" správania, celkom odučiť.
Premýšľam, kde a kedy sa to vo mne objavilo...
Kedy takéto niečo začalo hatať spontánnosť reakcií?
Sygon,
len neviem, čo s tým...
Nemyslím, že sa dá naučiť ...
Derechura
Nie je to o hromadení kladných, či záporných emócií, tak ako si to popísala v komente. To by bolo asi ja na ďalší príspevok. Lebo s tým sa stretám tiež pomerne často :-)
niekedy je ticho lepsie ako nieco vyprsknut
ok...
rusalke
Ja nad nim dumam asi tak 3/4 roka, co ho ma kamoska na skype , obycajne sa aj tak sprava . Dumem, ze co nemoze clovek povedat ..Co nemoze povedat ?
hm a ze co s tym
Nepredikovat za inych , nemysliet si ze niekoho lutovat je pre neho fasa ,ze ohladuplnost je fasa, ak neodhaluje podstatu ... Ako vravi moja kamoska, ta asertivna, ze co ako z toho ma ked nie som sama sebou i v onych chvilach ;) a kedze uz ju poznam 6 rokov, tak viem, ze z toho ma houbel, ked nekonam ako to citim .
zelena rusalka,
Sygon, neviem, či je treba hovoriť vždy všetko
Niekedy niečo nechceme povedať...možno intuitívne cítime, že je to tak správne. Ale to by nás potom nemalo vnútorne dusiť.
A k tomu druhému komentu... je to niekedy ťažké, nemyslieť na odozvu tých druhých :-((
Kordélia... ručná brzda :-))
NO niekedy sa inak
Ono to raz vyjde von tak pohoda kazdy sa ucime, cely zivot ...
Niekedy áno Always...
:-))
aj ja často mlčím rusalka, hm
a tešiť sa spontánne? to dokážem skôr pred blízkymi ľďmi :) a vydávampopri tom jupíkovské zvuky :)) občas sa mi stáva, že sa teším aj po týždní a zaujúkam si len tak pre seba...skús začať tam, pri sebe :)
držím ti palčeky, nech sa tvoj strach úplne vytratí, držím palce ohľaduplnosti voči tebe ;)
Diuš,
Snežka :-))
Ty si už urobila poriadne veľký krok...
:-))
Diuška, vďaka :-))
Snežka,
:-))
Snežka,
:-))
mila rusalka,
Kordélia...
.
ps: vramci otvorenosti , citim ze bolo uplne zbytocne napisat oba komentare , tak ako tento ;) tebe to vlastne vyhovuje ako to robis a ako si to obhajis
Rusalka
Sygon...
Aways?
Always :-))
rusalke
To je celkom možné Sygon :-))