Som totiž minimalistka. Taká maximálna minimalistka.
Vychutnávam a naplno prežívam i tie najnepatrnejšie okamihy dňa. Samozrejme podľa možností.
Ale snažím sa. Snažím sa uchmatnúť si pre seba v každej chvíli čo najviac. Čo najviac podnetov, ktoré prichádzajú jeden za druhým. Podkladajú sa nám samé, stačí len natiahnuť ruky, otvoriť sa, prebrať svoje zmysly.
Niekedy mám pocit, že by bolo fajn mať dve tri telá do rezervy a keď nestíham vychutnávať, posielať náhradníkov aby vstrebávali a vychutnávali miesto mňa. Veď moja duše je veľká, pokojne by sa uhniezdila aj v troch telesných schránkach. A v konečnom dôsledku by to bolo pre jej dobro.
Už veľmi dávno som si uvedomila nenávratnú pominuteľnosť okamihov dní. A nemožnosť zmnoženia sa v čase.
Každý okamih, každé vyrieknuté, či počuté slovo, všetko videné, každý zážitok (celkom banálny i taký, ktorý mení svet), či (ne)obyčajný bozk, sa v okamihu mení na minulosť.
Prítomnosť je taká prchavá. V každej sekunde nám nadeľuje spomienky.
A budúcnosť? Tá sa môže na poslednú chvíľu zvrtnúť celkom nepredvídateľným smerom.
Každý okamih, každé vyrieknuté, či počuté slovo, všetko videné, každý zážitok (celkom banálny i taký, ktorý mení svet), či (ne)obyčajný bozk, sa v okamihu mení na minulosť.
Prítomnosť je taká prchavá. V každej sekunde nám nadeľuje spomienky.
A budúcnosť? Tá sa môže na poslednú chvíľu zvrtnúť celkom nepredvídateľným smerom.
Preto sa snažím uchmatnúť z ponúkaného čo najviac. Plným priehrštím načierať do okamihov a naplno ich vstrebať všetkými zmyslami. Skutočne vstrebávať, skutočne vychutnávať a prežívať. Nie vždy sa mi to darí.
Pretože nie vždy pozerať sa, znamená vidieť, nie vždy počuť, znamená rozumieť, a dotknúť sa nie je vždy precítením. Určite ste to zažili i vy. Vnímam prichádzajúce slová a oni sa rozplývajú v akomsi nedefinovateľnom zhluku zvukov. Počúvam hudbu, ale nevnímam jej melódiu, len tak kĺže po povrchu ušných receptorov a hneď sa stráca kdesi v minulosti. A tak často nepočujem šum listov a spev vtákov, kvapky padajúce na škridlovú strechu, vietor, narážajúci do okien.
Občas som slepá, hluchá, nevnímajúca.
Okamihy plynú.
A každý jeden, ktorému sa dokážem naplno otvoriť je mojou výhrou nad pominuteľnosťou.
Malou, nepatrnou výhrou, ktorá v tých desiatkach, stovkách, či tisícoch opakovaní dáva môjmu ja radosť a silu.
A každý jeden, ktorému sa dokážem naplno otvoriť je mojou výhrou nad pominuteľnosťou.
Malou, nepatrnou výhrou, ktorá v tých desiatkach, stovkách, či tisícoch opakovaní dáva môjmu ja radosť a silu.
Komentáre
veru tak,včera som mal šúľance
Moment,musím otvoriť pošťákovi ;)
Mňam, šúlance, to je moje :-)))
rusalka
A ja mam dnes na obed dary zabijacky...dufam ze to nebudu prsty nepozorneho masiara:)))...pekny den
nádherná úvaha
Čo tam po prstíkoch :-)
Sedmokráska :-))
rusalka
ja len pravdu
Rusalka,
sme na jednej lodi
Rusalka...
Aké protichodné pocity...
včerajšie ráno bolo víťazné.
Rusalka,
Snežka, Kordelia, Martha, Maco, Inťo a všetci ostatní :-)
Úžívali ste si? Vychutnávali ste si? :-)))