zelená rusalka

Je nenápadnejšie ako hrubosť, vulgárnosť, zbabelosť, psychické vydieranie a mnoho ďalších vlastností, o ktorých som ešte nepísala.
Má mnoho podôb, skrýva sa pod rôzne masky, hoci často vystupuje samé za seba.

Často som premýšľala, čo robí z ľudí lakomcov? Výchova? Strach z toho, že keď dám, mne nezostane nič, alebo menej? Strach z toho, že by mohol mať niekto viac ako ja? Tých otázok, ktoré ma spolu s lakomstvom napadajú je veľa. A neprestávajú, lebo skúsenosť s ním je nekončiaca.

Poznáte ich veľa tak ako ja, nie? Začína to kdesi v škole, keď vám spolužiačka nepožičia gumu, alebo strúhatko. Nechápete logiku takého činu. Veď gumu nevygumujete a strúhatko neotupíte. Ale jednoducho je to tak. Nepožiačia a basta.
A nenápadne sa okolo vás rozlieva stále väčšie more lakomstva. Úplne nepochopiteľného.

Je všade. Nie len za vecami a hmotnými statkami. Kupčí sa s citmi.
Sme skúpi na lásku a lakomí na nehu. Nikomu nedávame len tak pocítit bezpečie a spolupatričnosť.
Pekne sa učíme to známe „niečo za niečo“.
Peniaze za tovar a služby. Lásku za lásku. A nehu? Tú často tiež zamieňame za tovar. Chceš, aby som bola milá? Tak si ma kúp! Obdaruj ma! Veď vieš čo mám rada a po čom túžim.

Nič sa už nedáva len tak.
Ale to trocha zveličujem. Lebo poznám veľa takých, ktorí dávajú. Sú to zväčša tí, ktorí vedia aj prijímať.

Kde je teda ten počiatok?
Myslím, že strach z toho, že nebudem mať ja sám už nie je aktuálny. Skôr mám pocit, akoby chcel mať každý najviac. A ak nie najviac, aspoň viac.
A tak sa jeden pred druhým zatvárame aj lakomstvom. To nám nedovolí otvoriť sa. Veď čo keby sme v nestráženej chvíli podľahli (prosbám, súcitu, láske...) a dali.

Je lepšie dobre pozatvárať všetky možné únikové cesty. Spraviť zo seba lievik a len dostávať.