Nebudem určite taká dobrá, ako bol včera Sivák v diskusii pod mojim článkom z 21.septembra. Musím priznať, že pri čítaní jeho komentu o pečení pagáčov sme od smiechu plakali viacerí a dokonca sa výborne bavil aj pubertou zmietaný syn, ktorý zvyčajne moje snahy o jeho rozveselenie komentuje slovami „ale mami...“, a táto veta je vždy sprevádzaná takým zvláštnym pohľadom, ktorého obsah radšej neskúmam.
Od včera premýšľam, ako Siváka presvedčiť, aby si tu založil svoj vlastný blog a svoj včerajší príbeh obohatil ešte fotodokumentáciou.
Ale teraz k môjmu príbehu. V stredu mi syn prišiel do práce oznámiť, že u nás budú spať jeho kamaráti, ktorí sa spolu s ním budú snažiť o kultiváciu čohosi, čo by raz malo byť záhradou. Prišiel si teda po peniaze, že urobí nákup, aby mali brigádnici čo jesť a ja som sľúbila, že im večer upečiem koláč. Chcela som mu napísať na papier, čo treba kúpiť, ale on kývol rukou s tým, že tých pár vecí si predsa ľahko zapamätá.
Podvečer som prišla domov, chlapci boli spokojní s tým, čo urobili. A ja tiež. Práve boli na odchode do krčmy na spenenú desinu a ja som im sľúbila, že kým sa vrátia z krčmy, bude koláč hotový. Mala som v pláne taký rýchly osvedčený hrnčekový koláč. Nebolo času na váhy a komplikované postupy. Pripravila som plech, zapla trúbu, vzala hrnček a ajhľa. Múky vo vrecúšku tak na jeden hrnček, kryštálový cukor žiadny. Nuž, synovi predsa len čosi z môjho zoznamu z hlavy vypadlo. Lenže plech bol vymastený, trúba sa rozohrievala a chlapci sa isto v krčme tešili na koláče. Hlavou mi prebehlo jediné: „toto musím zvládnuť“. Pozrela som, čo z toho, čo mám doma, by mohlo slúžiť na vytvorenie zmesi, ktorá by sa dala upiecť a pripomínala čosi z rodu koláčov. A podarilo sa mi zozbierať nasledovné:
V miske som rozmiešala maslo so zvyškom polohrubej múky, ktorej ostal cca jeden hrnček. Pridala som štyri polievkové lyžice práškového cukru (ten na pečenie nepoužívam skoro vôbec), dve vajcia a opäť som zmes rozmiešala. Spásne sa mi zazdali dve vrecúška s pudingom (kupujem zásadne ten, ktorý sa varí v mlieku). Vmiešala som pudingový prášok (obe vrecúška) a pridala ešte tri lyžice kakaa a prášok do pečiva. Potom som do tejto zmesi priliala dva a pol hrnčeka mlieka. Poriadne som všetko rozmiešala, ovoňala a následne aromaticky obohatila lyžičkou mletej škorice.
Vyliala som túto čudesnú zmes, na plech, strčila do trúby vyhriatej na 150°C a s napätím som čakala na výsledok. Stuhne, nestuhne? Nestuhne tak, že ju nebude možné krájať? Čudesná hmota v trúbe čudesne bublala. Nakoniec bublot pomaly utíchal, v kuchyni to začalo voňať po koláči a tak som po skúške dopečenosti tejto hmoty vybrala plech z trúby von. Hoci bola konzistencia vlhšia, dal sa na moje počudovanie koláč celkom dobre nakrájať. Pre spestrenie som ho posypala práškovým cukrom.
Radšej som ho neskúšala. Možno by ma napadlo to celé vyhodiť do smetného koša. Mimoriadne rýchlo som sa pobrala spať, aby som nemusela byť prítomná reakcií z ochutnávania. Hlavne, že to vyzeralo dobre na mise.
Ráno, keď som budila mladšieho syna do školy som si vydýchla. Na mise ostali len dva posledné kúsky. A tak som si sadla k synovi, aby som sledovala aspoň jeho reakciu. Potešila ma jeho žiadosť o dupľu, hoci pridať som mu už nemala z čoho. Každopádne tento úspešný a najmä rýchly koláč vyskúšam ešte raz.
Komentáre
dnes mám koláč z kyslého mlieka
Koláč z kyslého mlieka
sa poopravím,
Stastny to syn
Nuž, premýšľam,
mozno