zelená rusalka

Ide o to, mať niekoho ponohe.

Už druhý týždeň nemám doma deti. Malo by sa mi cnieť, ale ešte sa nezačalo. A myslím, že sa ani nezačne. Jednoducho si to vychutnávam.

Cítim v sebe jej hĺbku, jej farbu, jej mnohorakosť. Je živlom, ktorého som súčasťou.

A stále je málo. Smiechu, úsmevov i radosti.

Bolíš ma a ja bolím Teba.

Zatváram oči a vybavujem si spomienky, ktoré voňajú. Nie je ich málo.

Sú vždy vinní obaja? Alebo o tom, že lono môže byť nie len padlé, ale i nedobrovoľne sa poddávajúce.

V mužoch je predsa len o čosi viac túžby po dobývaní a dosahovaní vrcholov.

Alebo o tom, ako sme sa spolu opäť stretli, ako nás prijalo lono prírody a ako sa nám podarilo dosiahnuť vrchol.

Alebo o tom, ako sa teším na dva týždne samoty

Chcela som včera písať o zle. Ďalšiu časť Spomienok na zlo. Vlastne som ju už napísala včera v autobuse a stačilo ju prepísať. Ale všetko je inak.

Streda večer je pre mňa čas, kedy relaxujem. Zvyčajne nevyspatá a poriadne unavená po predchádzajúcich troch dňoch.

Nedeľa čochvíľa skončí. Bola krásna. Plná neobyčajných myšlienok. A radosti.

Dúfam, že mi nasledujúce riadky nepošramotia povesť. To by som nerada.

Ako som tak ráno pozorovala rozplývajúci sa opar hmly, ktorý sa pomaly dvíhal a odhaľoval skutočne reálny svet mojej záhrady, rozhodla som sa, že budem pokračovať v úvahe o lone, že ukážem aj druhú z reálnych podôb ženského lona.

Hoci ho vnímam denne, nie je vôbec ľahké o ňom písať.

Alebo o tom, ako sa zas niečo podarilo.

Okrem toho, že nimi hľadíme na svet, vedia rozprávať, smiať sa i plakať.

Rytmické bubnovanie na okenné parapety a tma.

Niekedy sa jednoducho nedá spať. Myšlienky v hlave neutíchajú a odháňajú spánok.